V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1, 39-45)

Dnešné evanjelium hovorí o dvoch ženách a liturgické čítania poukazujú taktiež na “ženské pokolenie”. Nedá sa hovoriť o mužskej identite či spriritualite bez súvislosti so ženami. Sú súčasťou našich životov, bez nich by sme tu my muži neboli a musíme mať na ne Boží pohľad. Zaslúžia si lásku, rešpekt, obdiv, citlivý prístup a prejavy úcty. Boh vložil do žien niečo, čo my muži nemáme a musíme si priznať, že ich potrebujeme. Nemôžeme to ignorovať. Áno, chce to dávky pokory, zvlásť pre šovinistickejšie povahy, ale ako si môžeme všimnúť, aj evanjelista Matúš spomína v Ježišovom rodokmeni ženy, dokonca aj tie, s ktorými to nebolo všetko OK a Ježišovi sa taktiež veľmi hodila pomoc od žien.

Od Márie a Alžbety sa môžeme učiť ich zhmotnenej viere. Sme blahoslavení, ak sme uverili, že sa nám splní, to čo povedal Pán. Celým mužským adventom sme prechádzali rôznymi témami s dôrazom na premenu oblastí a aby sme načúvali Božiemu hlasu. Avšak nemôžeme zostávať iba pri počúvaní Božieho hlasu. Potrebujeme vykročiť, spraviť krok viery. Boh dal nám mužom nádherný dar - hormón testosterón, ktorý nás stimuluje vložiť sa do riskantných situácií s chuťou ísť do boja. Využime naše prirodzené vlastnosti a vykročme do oblastí, do ktorých nás pozval Pán. Nebuďme iba poslucháčmi, ale uskutočňovateľmi Božieho Slova (Jak 1,22). Výjsť dopredu, riskovať a spraviť kroky viery by malo byť pre nás mužov jednoduchšie a zo psycho-biologického hľadiska prirodzenejšie ako pre ženy.

Krokmi viery potvrdzujeme to, že berieme Boha vážne. Je to ako investícia, pri ktorej sa niečoho zriekame, podstupujeme riziko, lebo veríme, že plán výjde a prinesie nám úspech. Všetci poznáme výrok “za nič nestojí, čo nič nestojí”. Ako by sme mohli myslieť niečo vážne, ak neprinášame žiadnu obetu, ktorá sa v danom momente očakáva? Krok viery znamená spraviť konkrétnu akciu bez toho, aby sme vedeli, čo mám pod nohami. Vykročíme, pretože počujeme Boží hlas a to je našou garanciou, podobne, ako Mária, ktorá dôverovala anjelovi, keď jej hovoril o Alžbete. V tých časoch neexistovali telefóny a emaily, aby si tú message Mária overila. Jednoducho vykročila, ponáhľala sa a našla potvrdenie.

Úloha na dnes
Poprosme Ducha Svätého, aby nám pripomenul, čo nám už povedal, že máme spraviť a ak je to náročné (zväčša nás Božie volania presahujú) poprosme ho o silu. Následne danú akciu vykonajme :)