Skutočný príbeh
PONDELOK: kedy pristupujem k zástupcovi Ježiša Krista, ktorý kladie na moju hlavu kríž a požehnáva ma za zdravie duše i tela a proti pôsobeniu Zlého a pre pokoj Boží a radosť v srdci, na posilnenie vôle žiť podľa Božej pravdy, za posilnenie viery, za oslobodenie, a za silu v boji proti mocnostiam zla, a zrieknutie sa všetkého zlého, mám pocit, že mám na hlave dlane Pána Ježiša a Panny Márie, cez ktoré prúdi do môjho srdca a tela teplo milosti, lásky a pokoja. Tento pocit mi privádza myšlienku, že dostalo sa mi aj to, po čom som celý svoj život túžila, pohladenie mojej hlavy od mamičky. Plačem... Od vďačnosti, dojatia a šťastia. Tento dotyk lásky je taký veľký, aký som ešte nikdy predtým nezažila. Môj strach z blížiaceho vyšetrenia mojich čriev kolonoskópiou bol zažehnaný. Nechala som sa len unášať týmto dojímavým silným momentom, prítomnosťou Ježiša Krista, Panny Márie a ducha mojej nebohej mamičky v mojom srdci, ktorý cit sa prejavil nádherným teplom a svetlom vo mne.
UTOROK: po tom, ako mi oznámili, že z hrubého čreva mi pri kolonoskopickom vyšetrení nemohli odobrať vzorku, lebo nebolo z čoho, svoje prekvapenie som dokázala vyjadriť len so zmätočnou otázkou:
Odpoveď bola:
- Tie tam nie sú.
- Ako to, že tam nie sú?
- To ja už neviem. Zmizli.
Som plná skúmania svojich postojov a plánov do mojej nie veľmi istej budúcnosti, plná otázok. Kto som, že sa mi mohla dostať takáto milosť? Čože som kedy komu také urobila, že by si to zasluhovalo toľko lásky? Môj život stareny plynie v osamotení, bez veľkých skutkov, bez výnimočných schopností, v jednoduchosti, v boji o zdravie a existenciu, čo sa snažím udržať na bode únosnosti s mojimi nie veľmi dokonalými modlitbami vyslovenými Bohu, hlavne za potreby mojej rodiny a tých, ktorí to najviac potrebujú. Čo že ja ešte môžem dať svojmu Bohu za všetky jeho dobrodenia? Potešuje ma prísľub Pána Ježiša, že Duch Svätý mi dá vnuknutie, aby som poznala Božiu vôľu.
Nech radosť, pokoj a láska prijatá z vnuknutia Ducha Svätého
je vždy s nami a medzi nami!
Pán Boh koná zázraky v našich životoch každý deň. Zvykli sme si ich brať ako samozrejmosť. Niekto hovorí „náhoda“.
Nepokladám za náhodu, keď idem oproti mladíkovi, ten sa ma s úsmevom spýta, či mi môže pomôcť s nákupnou taškou. Pomoc v mojom prípade je vítaná.
Nie je náhoda, že sa ku mne u lekára prihovorí pani, o ktorej viem len toľko, že ju vídam v kostole. Záver je mailová správa od nej, v ktorej mi ponúka pomoc, akúkoľvek potrebujem.
Nie je náhoda, že zabudnuté peniaze v bankomate sa dostanú k majiteľovi. Boli by mi riadne chýbali!!!
Nie je náhoda, že dostanem v sobotu vysokú horúčku, je pre mňa problém volať pohotovosť, a nájde sa známa lekárka z Farského spoločenstva, ktorá mi poskytne nezištnú pomoc s antibiotikami za cenu odovzdania dlžnej sumy do zvončeka...
Tie tri bodky sú niekoľkonásobnými pomlčkami zabudnutých milostí, ktoré sa konali v posledných dňoch v mojom živote.
Bože dobrotivý! Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!
Anna Václavová
