Minipríbeh o prebudení z dennej rutiny s nastavením vlastného zrkadla.

Dnes ráno som vstal ako obvykle. Šesť dvadsať. Každý zautomaizovaný phyb bol prepočítaný s presnosťou na sekundy – rýchla ranná konverzácia s Bohom, umyť zuby, sprcha, prezliecť sa, prichystať si jedlo do práce, obuť topánky, obliecť si kabát, zobrať kľúče od domu, zobrať kľúče od môjho auta, zamknúť byt, zbehnúť schody... POČKAŤ POČKAŤ! Kde sú kľúče od môjho auta!?  Stále ich večer dávam na poličku pri vchodových dverách a beriem ich ráno z toho istého miesta o šesť štyridsať. Aaaach! Zrazu prišiel stres, panika, vykoľajenie zo všednosti a pobehovanie po byte s intenzívnym premýšľaním kde som tie kľúče asi tak strčil... Šmátram opakovane po všetých vreckách kabátu ktorý som včera mal na sebe... Nič, nenašiel som ich. Šesť štiridsaťpäť som už mal byť u kolegu a spolu sme mali ísť 25 km do práce. „Zobral ich otec? Vypadli mi včera v pube? Zavrel som ich v aute? Nechal som ich vo vaku? A fakt, kde mám vak? A veci zo včerajšieho futbalu?“

Medzitým telefonujem s kolegom. Oznamujem mu, že dnes s ním neidem, lebo som  som niekde odfajčil kľúče od auta. „A ako sa teda dostaneš do práce?“ znela jeho otázka... „Nič neboj, nejako sa už len dostanem.“ Rozmýšľaj Tomáš, rozmýšľaj! Vak aj veci z futbalu som naisto nechal v aute! Živo si na to pamätám. Sú v kufri. Prvýkrát odkedy mám auto som nechal nejaké veci v kufri, takže tým som si stopercentne istý! Je dosť pravdepodobné, že som nechal auto otvorené a kľúče sú vo vaku v kufri. Beriem si rezervný kľúč a zbehnem rýchlo schody. Prichádzam k autu a... auto je zatvorené. Do kelu, keď je teda auto zatvorené, kľúče nemôžu byť vo vaku v kufri. Potom by som ho nemal čím zamknúť. Celé zle! Niečo tu nie je v poriadku. Pamäť vynecháva a namiesto toho aby sa celá situácia rozmotávala sa naopak zamotáva ešte viac. To som ešte netušil, že keď otvorím kufor žiaden vak ani taška s vecami na futbal tam nebude. To nie je možné hovorím si! Stratil som kľúče a navyše mi niekto z auta čorkol vak v ktorom som mal zošit s mojími (niekedy až veľmi) dôvernými úvahami, myšlienkami a autentickými “vylievačkami srdca“ pred Bohom. „Tak nič, keď sa ten dostane na verejnosť, svätorečený už nebudem...“ ale to ma ráno nijako neštvalo. „Čo keď mi miekto vybral auto a potom zamkol? Ale niééé to by som tam nemal ani rádio a dotyčný by pobral čo by videl, ak nie rovno celé auto. Tak ja fakt neviem ako sa to vlastne celé zomlelo... „

Vytočený do absurdna sadám do auta, šomrem, štartujem auto náhradným kľúčom, hundrem, snažím sa potlačiť vnútorný hnev na... Proste na všetko a všetkých. Krásny začiatok dňa, vravím si... čo ma dnes ešte čaká!? Nie dosť starostí v živote mám a ešte toto... čerešnička na moju aktuálnu životnú situáciu laborujúcu na hrane beznádeje, maximálneho citového vypätia a zatrpknutosti. Som rozhodnutý zavolať do pubu, kde som si včera večer dal s kámošmi zo spoločenstva pivo a vybavujem si ako som mal prehodený kabát cez stoličku. „Vtedy mi museli tie kľúče vypadnúť. Našiel ich niekto? Ak ich našiel, vrátil ich?“ To boli otázky, ktoré mi hmýrili hlavou. Cestu do práce sfúknem relatívne rýchlo. Naložím hubovú polievku pár menej zdatným šoférom a už parkujem na firemnom parkovisku.

Prichádzam do práce. Idem si označiť príchod, no uvedomujem si, že som bez karty (lebo tá je vo vaku). Skvelé! Musím otravovať managera aby mi uznal príchod aj odchod... Budem musieť vysvetľovať, že neviem kde som dal kartu, neviem kde mám vak a kľúče od auta, celé to zvalím na zlodeja, ktorý kradne vaky s osobnými zápiskami, bibliou a troma perami. A na prilešenie potiahne aj tašku s okopanými halovými kopačkami, futbalkou a prepoteným tričkom. Dočista budem vyzerať ako blbec!

Keďže nemám kartu od vchodových dverí, poprosím jednu zo zamestnankýň aby ma pustila dovnútra. Sadám obalený zatrpknutosťou a naplnený hnevom (na všetkých a všetko) do každodenného kresla, rozbehujem všetky programy, s ktorými strávim najbližších osem hodín a ostávam ticho. Bez slova si žijem vo svojej nepeknej bublinke s všakovakými, len nie Sväými duchmi. Uvedomujem si, že by bolo dobré začať komunikovať s kolegyňou, no nejako sa neviem štartnúť a tak ďalej vysedávam bez slov, keď tu zrazu... Tomáš Ty truľo!

...všetko do seba zapadlo a ja to zrazu vidím komplexne a všetko chápem! Na jednej strane sa teším, že sa to vyriešilo a konečne viem kde sú kľúče. Na druhej strane nakladám sám sebe čo som to za tvora, keď som zabudol na takú jednoduchú a pritom podstatnú vec!

„Áno! Išiel si včera na futbal autom!“

„Áno! Nechal si predtým než si šiel na pivo vak a tašku v kufri!“

„Áno! Nechal si kľúče od auta vo vaku!“

„ÁNO! IŠIEL SI NA FUTBAL OTCOVÝM AUTOM!“

Všetky veci čo som hľadal sú v kufri otcovho auta! Po tom čo som si urobil dostatočnú sebareflexiu (to je tá pasáž s truľom) ma pochytili výčitky svedomia za to, že som premárnil drahocenný čas šomraním na všetko a všetkých, ktorých som v to ráno stretol. Za zatrpknutosť plynúcu z toho, že mi svet znova stúpil na nohu. Za za hubovú polievku pre všetkých tých menej zručných vodičov, ktorých som po ceste do práce stretol.  Za to, že sa starám a znepokojujem pre mnohé hlúposti ako Marta v Lk 10,41.

A čo som sa touto skúsenosťou naučil? Uvedomujem si, že veci sa často javia divne, nezapadajú do seba, často nedávajú zmysel a my im nerozumieme. Dosť pravedpodobne je to preto, že nemáme všetky relevantné informácie na to aby sme mohli robiť definitívne závery a ako ľudia ich mať ani nemôžeme.  No je tu Niekto väčší ako sme my ľudia. On vidí viac než vidíme my. Vidí všetko, chápe a pozná každú súvislosť. Vie kde sú tie originálne kľúče od naších áut.  Nezabúda, pamätá, povzbudzuje, prijíma, lebo chápe súvislosti. Vidí aj to čo nám ľuďom nie je možné vidieť. A to je skvelé! Mať Niekoho takého poruke. Už len sa mu naučiť dôverovať.