„Po...osemsto... metroch...zabočte...vľavo.“ Je sobota, štyri hodiny ráno, rodičia ma vezú na letisko a milá teta z GPS, ktorá si kvôli mne privstala, zlepšuje môj odhad vzdialeností v metrickom systéme, ktorý mi bude na najbližších šesť mesiacov na nič. Predo mnou je prvý let lietadlom: Budapešť – Amsterdam, Amsterdam – Minneapolis, Minneapolis – Denver. Začína sa mi ťažšie dýchať a asi sa pritrafila aj nejaká extrasystolka – taká malilinká. Nepáči sa mi to, ale neviem sa ovládnuť. Odvolávam sa na vyššie a mocnejšie inštancie ako je moja vôľa: „Bože, ja viem, že sa nemám čoho báť. Veď keď si sa postaral o všetko doteraz, tak už ma tam hádam nejako dostaneš, nie? Ale tak keď si taký silný, tak povedz dačo aj môjmu telu a pocitom. Ja sa nechcem báť.“ Whiiiiiiiii puf (to je citoslovce samovznietenia) – odišlo to. Fakt, na počkanie prišiel pokoj, ktorý prevýšil každú chápavosť (Flp 4,6-7 – to som deň pred odletom počula na sv.omši).
Prichádzame na letisko, ktoré sa hemží množstvom ľudí a ja rozmýšľam, kam tak asi všetci môžu ísť. V duchu ďakujem za všetky rady, ktoré mi o tom, ako to na letisku chodí, dal jeden z mojich anjelov strážnych. Zvládam check-in, váženie batožiny (22kg z povolených 23kg, yes! Babička ma čo-to o balení naučila), potom rozlúčka s rodičmi. Nikto, ale naozaj nikto pri nej neplakal, však, mami ;) Ďalšia kontrola príručnej batožiny a podozrivo vyzerajúcej šatky a botasiek. Jeden nikdy nevie, čo môže mať človek ukryté v šále na krku (Mimka, to ten narodeninový od Teba). Hľadanie a nájdenie gejtu, chvíľka čakania, nastúpenie do lietadla a.... parádny pocit, že letím. Keď vyrastiem, kúpim si lietadlo! Ďalej pristátie v Amsterdame, predimigračná kontrola, odlet z Amsterdamu, pristátie v Minneapolise, imigračná kontrola, kontrola dovezených potravín, kontrola príručnej batožiny, odlet z Minneapolisu, pristátie v Denveri. Budapešť, Amsterdam, Minneapolis, Denver – stále väčšie a väčšie letisko. Možno nie naozaj, možno som ja bola stále menšia a menšia, až nakoniec v Denveri pristála úplne maličká Verunka. Dojem maličkosti ešte upevňuje David, môj tunajší supervízor, ktorý je veľmi vysoký (no, chápete – veľmi vysoký v porovnaní so mnou, to nemusí byť až tak veľa). Prišiel ma zachrániť na letisko: pomohol mi nájsť kufor, kúpil mi vodu s poznámkou, že je tu suché podnebie, a preto by som mala piť veľa vody (Drink a lot of water!), odviezol ma do Boulderu, kde je sídlo Univerzity a zároveň moje ubytovanie. Cesta trvá asi trištvrte hodiny, snažím sa nezaspať, lebo zatiaľ čo tu je asi 18:00, tak doma sú už dve hodiny v noci. Ten chaos, ktorý spôsobíte svojmu telu takouto rýchlou a veľkou zmenou časového pásma volajú jet lag. V najbližších dňoch to počúvam dosť často. Prichádzame do Boulderu. Zoznamujem sa so spolubývajúcimi: s Tori (Victoria), ktorá je tuto spoza kopca, z Utahu a so Sally, ktorá je z Číny z Tianjinu – to je mesto, ktoré má dvakrát tak veľa obyvateľov ako celé Slovensko. Ešte rýchle zoznámenia so zopár ľuďmi a možno trikrát vypočutý tradičný pozdrav: „Drink a lot of water!“ ...na Slovensku by vám nikto nekázal piť...vodu.
S Davidom sme dohodnutí, že v pondelok môžem a nemusím prísť na prvý seminár. Nech sa rozhodnem podľa toho, ako sa budem cítiť v nedeľu. V nedeľu sa cítim dobre, tak mu píšem e-mail, že rada prídem. V pondelok sa už až tak dobre necítim. Chcem spať. Ale tak idem, no. Asi 2,5 hodinový seminár a ja stále hľadám, kde sa púšťajú titulky. Keď už sme pri mojej angličtine, to je nekonečný zdroj zábavy. Niežeby som nič nerozumela, alebo nevedela ani slovo. Len som sa ešte neprepla do anglického módu. Škoda, že to nefunguje ako s prepínaním klávesnice: Ctrl+Shift a je to. Aspoň je sranda. Včera som v obchode hľadala hygienické vreckovky a neviem na čo som pani predavačke prikývla, ale chcela mi potom dať svoju vreckovku. A v banke pri vybavovaní účtu (čo bola jedna z milión aj päť vybavovačiek, ktoré som tu za týždeň absolvovala) mi slečna čosi vysvetľovala, mala som čosi pripísať k svojmu podpisu, dvakrát mi zopakovala a ja som stále nevedela, že čo. Tak mi to vyhláskovala: es í el ef. Pomaly si to opakujem a píšem písmenka: self. Jáj, že „osobne“ :D Ako dobre, že sú tu všetci takí priateľskí a chápaví. Okrem pondelkového seminára, ktorý bol zameraný na výskum vyučovania prírodných vied, mám ešte aj kurz o hodnotení prírodovedných predmetov. A v piatky budeme mať stretnutia jednej pracovnej skupiny. Zatiaľ ale nie je veľmi o čom písať, lebo jedným z veľkých pozitív mojej angličtiny je to, že má naozaj veľký priestor na zlepšenie a navyše potrebujem zistiť, čo sa odo mňa čaká, ako to tu chodí a ako môžem byť prospešná. Zatiaľ som tu užitočná asi ako desať kíl nadváhy. Čo je vlastne celkom oslobodzujúci pocit, že všetko čo mám je ničím nezaslúžený dar.
...oj, zabudla som: Je tu veľa snehu, začalo snežiť deň dva pred mojím príchodom a ešte stále je tu - ku podivu všetkých miestnych - veľa snehu. A nemajú tu holuby, ale majú tu veveričky. Krajina zázrakov 
