Súčasť našej kultúry už pravdepodobne dlhodobo „dopĺňajú“aj tkzv. frázy ktoré sú zaužívané v bežnej komunikácii na vyjadrenie nášho postoja. Sú akoby ukryté od istého veku komnatách mysle, vzorcoch správania a nášho uvažovania vyvierajúce pritom z podvedomia.
Nie je potrebné chodiť ďaleko, aby človek zbadal ako ľudia dávajú najavo svoj postoj keď im je ublížené. Stačí niekoho stretnúť v podobnej situácii. Hocikoho. A vlastne mi stačí keď pozriem nasvoje reakcie ja sám. Zvlášť na tie, ktoré mi hovoria ako rád by som sa najradšej odplatil dotyčnému za to čo mi urobil. Aká sladká býva chuť odplaty!! V tej chvíli je človek nastavený tak, aby dal najavo tomu druhému aký je to blbec, a čo všetko spôsobil svojim konaním a najlepšie bude ak o tom budú vedieť všetci navôkol.
Vo vzťahoch sa vlastnosti človeka prejavia najrýchlejšie a najistejšie. Tam sú chtiac nechtiac odhalené v jase svetla lampy, pod ktorou je vidieť aj to čo by si nejeden z nás nechal najradšej len za svojimi dverami.
Je však naozaj tak ťažké odpustiť? Samozrejme!
Je jednoduché písať teóriu o odpustení, ale osobné skúsenosti s odpúšťaním, vkaždom z nás prehovoria aj samé. Zvlášť tie pri ktorých to bolelo veľmia možno u niektorých čo to čítajú to zabolí aj teraz.
Koľko krát som povedal ODPÚŠŤAM TI ALENEZABUDNEM? Ja mnoho. Priniesol som si to z výchovy, Tak ma to učil svet, hovoril to každý, počul som to kdekoľvek, - bolo to ... normálne. Bolo. Dnes cítim že ak je vyslovená táto fráza nie je to nič iné ako zaobalená výčitka. Život je ako nekonečné dozrievanie a to je proces ktorý nie je možné preskočiť. Aj ja som dospel do bodu kedy vnímať túto frázu ako výčitku je normálne. A som za tovďačný. Mnoho krát som sa sám ocitol "v pozícii ublíženého" a odpúšťať je ťažké! Nie ľahké. Aj odpustenie je proces, ktorý sa nedá obísť. Najlepšou metódou ako dospieť k odpusteniu je modliť sa ako sa modlil Ježiš na kríži za svojich „ubližovateľov“, ba čo viac "vinníkovi" je potrebné doslova priať to čo by som prial sám sebe. Naplnené vzťahy, pevné zdravie, financie, pokoj,radosť, lásku, vyrovnanosť, poznanie, atď. Moja ďalšia skúsenosť hovorí o ďalšom aspekte odpustenia a síce, ak odpustím skutočne a precítim to aj vo svojom vnútri, jednoducho nezáleží na tom že si to pamätám. Pamätám si to preto lebo mi ešte funguje pamäť.
Dnes viem z vlastnej skúsenosti, že odpustením si vyriešim mnohé nevysporiadané záležitosti a že kým skutočne neodpustím, bolesť jednoducho neodíde. Riešim dotyčného opakovane v hlave napr. celú noc a intenzívne si predstavujem ako si doláme nohy, ako mu zhorí byt, ako ho vyhodia z práce, alebo a niečo horšie. Okrem toho že čo prajem inému prajem sám sebe,dotyčný si v tom čase pravdepodobne spokojne odfukuje a sníva možno krásny sen. Som to však ja, kto si znova a znova jatrí ranu a vytvára tak nanovobolesť a ostáva naďalej v okovách zatrpknutosti, ktoré ma nepustia ďalej na cestu dozrievania. Preto som na svet prišiel. Dozrieť. Vonkajšie ale aj vnútorne a môžem sa naučiť aj odpúšťať.
Môžem povedať že vysporiadať si aj dlhoročnú zatrpknutosť a neodpustenie je ako vytiahnuť meč Excalibur zo skaly. Môžem prežiť skúsenosť ublíženia. Mám nato právo. Ale mám právo, ba dokonca som pozvaný prežiť aj skúsenosť odpustenia, a tá je oveľa krajšia a príjemnejšia a najmä oslobodzujúca. Mám právo zahodiť a nenosiť viac okovy bolesti z neodpustenia.
Odpustiť skutočne a neprikladať tak žiaden význam faktu že sa to kedykoľvek v mysli vráti, je dobrá súčasť dozrievania. Možno by to mohla byť dobrá súčasť aj našej kultúry...
Marek Klešč
