Jedným z najkomentovanejších podobenstiev je zaiste to o márnotratnom synovi, či o milosrdnom otcovi (Lk 15,11-32). Je zrejmé, že Ježišovi na tomto podobenstve obzvlášť záležalo a rozpovedal ho s dôrazom na každú myšlienku. A toto podobenstvo muselo zanechať aj v samotných evanjelistoch veľmi hlboký dojem, keď ho zapísali priam do detailov.
Postava mladšieho syna je zosobnením hriešnika, ktorý premrhal vzácny otcov majetok a na dne svojho úpadku dostáva milosť obrátenia, ktorá ho ako kajúcnika vedie späť k otcovi. Postava otca je zrejmým stelesnením Boha, ktorý rešpektuje ľudskú slobodu a nestavia sa do cesty nášmu slobodnému odchodu z otcovského domu milosti, no neustále čaká na kajúci návrat každého hriešnika, aby ho opäť obdaroval synovskými výsadami.
No zvlášť zarážajúco sa javí postava staršieho brata, toho „dobrého", ktorý v pokoji nažíval so svojím otcom a zrazu tu nastáva skrat, nepochopiteľná podráždená reakcia na bratov návrat, či presnejšie na otcovo privítanie.
Azda málo sa v tejto súvislosti poukazuje na jednu, zdanlivo malú, no predsa asi nie bezvýznamnú postavu, ktorá v tomto podobenstve vystupuje, a tou je postava sluhu. Sluha odpovedá na otázku staršieho syna, čo sa doma deje, podáva informáciu. Ale akú informáciu?! „Tvoj brat sa vrátil a tvoj otec usporiadal hostinu, lebo sa mu vrátil zdravý.“ Vari je to naozaj tak? Nie je táto informácia nehorázne skreslená? Či sa otec naozaj potešil a rozhodol oslavovať len preto, že sa mu mladší syn vrátil zdravý? Ježiš Kristus v tomto podobenstve jasne zdôrazňuje, že návrat mladšieho syna bol návratom kajúcnika. Už vopred si sformuloval, čo otcovi povie a to mu aj povedal. Nedal sa pomýliť tým, že otec mu vyšiel v ústrety, on vie, čoho sa dopustil a prosí len o miesto nádenníka. Otec – čiže Boh – nie je automat, ktorý prinavracia synovské výsady len za to, že sa hriešnik vrátil „zdravý". Jeho milosrdenstvo predchádza a nasleduje po akte spravodlivosti, ale je s ním neoddeliteľne spojené. Len tak pre nič za nič sa oslava v otcovom dome neporiada...
Bolo by asi treba pri posudzovaní reakcie staršieho brata vziať do úvahy ako poľahčujúcu okolnosť práve túto dezinformáciu, ktorú dostal, unavený po celodennej práci na poli a prekvapený zvukmi oslavy, ktoré bolo počuť z domu. Úprimne povedané, koho z nás by takáto správa nepodráždila?! Je to len hypotetická myšlienka, ale skúsme si predstaviť reakciu staršieho brata, keby mu sluha na otázku, čo sa doma deje, odpovedal: „Tvoj brat sa vrátil a hodil sa otcovi k nohám s prosbou o odpustenie. Prosil ho, aby mohol byť v jeho dome nádenníkom. No otec mu odpustil a prikázal zabiť teľa a usporiadať hostinu od radosti, že sa spamätal a odvrátil od svojej zlej cesty.“ Je viac než zrejmé, že by tá reakcia bola celkom iná...
Áno, podobenstvo o márnotratnom synovi je aj podobenstvom o médiách. Cirkev zvlášť v dobe ich masového charakteru neustále požaduje korektnosť a úsilie o vyváženosť, úplnosť a objektívnosť informácie, ktorá sa v médiách prezentuje. Vie veľmi dobre, akú silu má ich pôsobenie. Veď oni sú často tým „sluhom", na ktorého sa ľudia obracajú s otázkou „čo sa deje?" a podľa nimi podaných informácií si tvoria názor, prijímajú rozhodnutia, ba nezriedka – podobne ako starší brat – sú schopní i zavrhnúť celú svoju minulú osobnú skúsenosť a nekriticky uveriť, čo sa im tu predkladá ako pravda.
Isteže, aj starší brat si mohol najprv overiť pravdivosť sluhovej interpretácie u samého otca a až potom ho zahrnúť výčitkami. Ale ľudské srdce je už raz také: ľahko uverí aj polopravde a často potom koná impulzívne. Nie bez dôvodu sa hovorí, že polopravda je horšia než lož (lebo sa ťažšie odhaľuje a aj „čistí“).
Ak je pravda, že v slovách Evanjelia nič nie je bez významu, potom to zaiste platí aj pre postavu sluhu z tohto podobenstva. Asi nám má čosi naznačiť... Veď aj my sme „médiá", sprostredkovatelia informácií v rodine, na pracovisku, na ulici. Tak by sa mohlo stať, že my, naše slová, sa stanú príčinou pokazenia medziľudských vzťahov. A to nie je bohviečo...