... náš Otec to vidí inak!
Diabol môže vo vás vytvoriť pocit, že vaše zlyhanie, či hriech vás oddelili od Otca, ale nemôže spôsobiť, aby vás od Neho oddelili. Môžete sa správať a cítiť podľa toho, čo vám hovorí a počúvať všetky jeho obvinenia, ale váš Otec sa podľa toho správať nikdy nebude. O diablovi bolo povedané, že "bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom" (Zjv 12, 10). Hádajte kedy? Keď "nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného"! A Pavol dopĺňa Jána: "A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás?" (Rim 8, 34) a Ján dopĺňa Pavla: "A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy..." (1 Jn 2, 1-2).
Dnes máme podobenstvo o márnotratnom synovi ako liturgické nedeľné čítanie. Je tisíc vecí, ktoré sú na tomto príbehu nádherné. Dnes vyberám len jednu z nich: synovu nestálosť a Otcovu stálosť. Bol to syn, kto bojoval s vlastným vnútrom, ťarchou dôsledkov svojich rozhodnutí, s pocitom viny. Otec sa nezmietal na hranici medzi láskou a nenávisťou, nemenil svoj názor zo dňa na deň podľa toho, ktorou nohou vstal z postele. Cítil bolesť, keď jeho syn obdchádzal a nikdy sa nevzdal nádeje, že sa vráti. Miloval ho bez prestávky. Kŕmil teľa, mal pre neho prichystané šaty, obuv a prsteň. Nechcel jeho ospravedlnenie, chcel jeho.
Vždy ma na tomto príbehu uchváti niečo iné, dnes ma uchvátilo, že z Otcovej strany bolo na príchod syna všetko pripravené. On ho naozaj nielen čakal, on ho očakával! To, že sa rozhodol ho prijať, nebolo dané vhodne zvoleným vyznaním syna, ani správnym postojom jeho srdca, nešlo o žiadny náhly citový popud. Rozhodnutie prijať svojho syna bolo v Otcovom srdci skôr, než si chlapec veci prehodnotil, skôr než oľutoval, skôr, než sa vydal na cestu, skôr než si premyslel, čo mu vlastne povie, skôr, než čokoľvek vyslovil. To rozhodnutie Otec urobil skôr, než synátor s polovicou dedičstva odišiel z domu. "Len nech sa mi vráti, moje drahé dieťa!"
Doma ho čakalo prijatie, Otcova otvorená náruč, teplo, rodina, láska. Niečo bolo preto predsa len treba spraviť, aby si to mohol užiť. Bolo treba prísť, vrátiť sa domov. Ale pred bránou Otcovho domu ho nečakala žiadna pevnosť Boyard, v ktorej by musel na vstup získať dostatočný počet kreditov, alebo splatiť svoje podlžnosti. Len otvorená náruč Otca...
Myslím, že mnoho kresťanov prežíva pocit, že na to, aby dosiahli odpustenie svojich hriechov, musia oľutovať správnym spôsobom, prípadne Bohu správne vysvetliť, ako sa to všetko stalo, cítiť sa dostatočne skrúšene a podobne.
Domnievame sa, že Otec sa rozhodne, či nám odpustí alebo nie, podľa toho, ako zvládneme celý ten proces ľutovania vyznávania svojich nedokonalostí a ako sa pri ňom cítime.
Za vrchol snahy získať jeho odpustenie považujeme situáciu, keď v sebe dokážeme vzbudiť pocit, ktorý vidíme u mladíka: "Nie som hoden volať sa tvojím synom, príjmi ma aspoň ako sluhu." Máme dojem, že toto je pokora, o ktorú sa treba snažiť. Myslím si, že to nie je pokora. Pokora totiž pramení z pravdy. Takýto postoj však vychádza z klamstva, vychádza z toho, že nepoznáme Otca a jeho dobrotu. Som presvedčená, že lámeme Otcove srdce, ak si myslíme, že by nám dovolil byť sluhami vo svojom dome. Uráža to jeho lásku k nám, jeho vzťah k nám. Máme tendenciu Bohu vysvetľovať, prečo si jeho lásku nezaslúžime, prečo nie sme hodní, prečo sa nám nedarí, ž sme slabí a hriešni a nešťastní sami zo seba. Na naše slová "Bože, zhrešil som, nezaslúžim si tvoju lásku." Boh môže povedať len jedno: "Viem, čo si spravil, ale vieš čo? Ja ťa milujem aj tak. Pozri, tvoj brat Ježiš vyplatil tvoje dlhy, lebo som chcel, aby si sa mohol vrátiť s čistým štítom. Dovolil som mu trpieť, hoci mi to trhalo srdce, lebo som chcel, aby si aj ty mohol byť dnes so mnou. Mám nápad, poďme to spolu osláviť! Choď sa prezliecť, chcem, aby si videl, akú radosť si mi urobil tým, že si prišiel!"
Možno ťa to prekvapí, ale Otcovou prioritou si ty. Tvoje zlyhanie nie je dôvodom, aby prehodnotil svoje rozhodnutie. Odpustenie tvojich hriechov je živou realitou a neustálou súčasťou pohľadu tvojho Otca na teba. Objať ťa a radovať sa z tvojho návratu je to najprirodzenejšie, čo vychádza z jeho milujúceho srdca!
Vojtech Kodet raz povedal: "Boha zaujímajú tvoje hriechy iba do tej miery, aby ti ich odpustil, nie viac."
"Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici." Rimanom 5, 8