K tomuto príspevku ma inšpirovali deti. Manžel bol o 9 rokov starší, vzdelanejší, rozvážnejší a múdrejší ako ja a často som sa pristihla, že som v úlohe naivného dieťaťa. Takáto situácia sa vyskytla aj v prípade môjho prvého letu.
Manžel, ako geológ, bol v rokoch 1967-1970 (3 roky) na expedícii v Mongolsku. Na osobnú návštevu som nemala povolenie, len on mohol prísť domov na návštevu, raz do roka. Využila som ponuku rekreácie ROH na 2 týždne, 15 km od Ulánbátaru, s tým, že hneď som dohodla možnosť opustenia rekreačnej skupiny za účelom návštevy manžela, bez nároku na finančnú náhradu. Letela som z Prahy lietadlom s medzipristátím v Moskve a Irkutsku. Na letisku som sa náhodou zoznámila s Jarkou z tejto mojej rekreačnej skupiny, skúsenou cestovateľkou (dcéra vyslanca), len málo mladšou odo mňa. Ostatní pasažieri boli vyšších vekových kategórií. Počas letu do Mosky sme sa stihli v lietadle zblížiť a stali sme sa neodlučiteľnými priateľkami v tomto období. V Moskve sme čakali 6 hodín na lietadlo do Irkutska. Letisko sme nesmeli opustiť, tak sme s Jarkou pochodili po stánkoch, butikoch a prehlbovali sme svoje priateľstvo. Keď sme nastupovali do lietadla, rozdávali deky, ale nás pokladali za viac zdatné, tak sme ich nedostali. Bola nám ale veľmi zima. Hlavne na nohy. Tak sme opatrne posúvali svoje nohy v medzierke sedadla pred sebou pod sedaciu časť nemeckých pasažierov. Ten predo mnou sa prebral. Ospravedlňovala som sa a zdôvodňovala som, že nemôžem vydržať tú zimu. Bol veľmi zhovievavý a posmeľoval ma, aby som tú nohu len tam pokojne nechala, ale zahanbená som najprv nohy odtiahla. Pri ďalšom pokuse sa on už nepohol, tak sa mi nohy zahriali. Po prílete do Ulanbátoru nás na letisku čakal mongolský organizátor ROH (Daš), hovoriaci po česky, a mňa môj manžel. Po zvítaní sa s manželom som sa posťažovala, že som mala smolu a sedela som v lietadle, kde bola fuga... manžel ma hneď utíšil a vysvetlil mi, že to nie je technicky možné (možno sa za mňa aj hanbil). Začali sme riešiť môj odchod zo skupiny. Daš bol sprostredkovateľom medzi predstaveným mongolskej strany odborového zväzu a nami. Povedal, že na letisku sa to vyriešiť nedá, musíme ísť do rekreačného strediska, a tam príde predseda zväzu a ten musí dať súhlas. Mňa s manželom naložili do gáziku, v ktorom sa viezol Daš a ešte jeden mongolský pán. Ostatní išli autobusom. My sme s gázikom dorazili podstatne skôr, mali sme čas na biliard a čakali sme, kedy dorazí pán predseda zväzu. Prišla skupina, aj nás s manželom ubytovali v krásnom apartmáne s nábytkom z čerešňového dreva, vraj len aby som sa mohla po ceste upraviť. Na môj dotaz, že kde je predseda zväzu, sme sa dozvedeli, že to bol pán, s ktorým sme prišli v gáziku. Na manželov dotaz ohľadne môjho odchodu odpovedal po rusky: „Izvinite, ona priechala otdychať – nevozmožno“. Keď som sa prejavila aj ja s mojou prosbou, argumentoval, že to musí odsúhlasiť kolektív pri obede. Potom sme museli ísť na spoločný obed, na ktorom nás vítali, ale najprv môjho manžela, ako „veľkého česko-slovensko-mongolského přítele“. Zaželali nám dobrú chuť. Ostala som netrpezlivá, lebo o mojom odchode ani bodka. Po obede Daš pokračoval vo svojom prejave: „Tento náš mongolský přítel shodou okolnostem má mezi vám svoji manželku, kterou by si chtěl vzít.“ Nasledoval výbuch smiechu (osádka medzitým už bola informovaná o situácii). Daš pokračoval: „S tím, aby si ji mohl vzít, musíte vy jako kolektív souhlasit“. I stalo sa. Bola podmienka, že sa s nimi zúčastníme podujatí, na ktorom bude môcť byť aj môj manžel, že prídu pre nás gázikom. Prijali sme to. Po tomto som si išla pre batožinu do izby a chystala som sa nastúpiť do gázika, pri čom prišiel k nám predseda zväzu a znovu: „nevozmožno, ona priechala otdychať“. Sadla som si na kufor a vyhlásila som protestnú hladovku. Manžel sa s ním dohadoval, sľúbil mu bandasku plzenského piva; nakoniec mávol rukou: „idite“. Bol to blesk, ako som bola v gáziku. Prišli sme na manželov byt aj s Dášom, kde mu manžel odovzdal bandasku piva (to bola moja cena). Išli sme na večeru do reštaurácie. Cestou mi manžel ukazoval významné i historické budovy. Prišli sme k hlavnej križovatke a povedal mi, aby som sa rozhliadla. Hľadala som niečo neobyčajné, aj som ostala namrzená, že toľko nádherných budov sme len prešli a tu čo mám obdivovať? V tom som na križovatke zapískal policajt. Na druhej strane cesty prechádzal mongolík. Nechápala som, prečo, lebo nešiel žiaden dopravný prostriedok. Začala som si to všímať, v tom som zistila, že policajt s palicou riadi dopravu, otáča sa postupne na každý smer, občas aj zapíska, ale auto nie je vidieť ani z diaľky. Prišlo mi to smiešne. Manžel mi zakryl ústa a vysvetlil, že by som tým mohla uraziť city nielen toho policajta. On má plniť svoje povinnosti a tak aj koná. Týmto sa začalo poznávanie Mongolských rarít. V reštaurácii sme si objednávali večeru. Prišiel čašník, chcel zapísať objednávku, ale pero prestalo písať. Povedal „bachkoj“ a bolo po objednávke. Podala som mu svoje, a začali sme objednávať – druhé „bachkoj“ - moje prvé monogolské slovo, ktoré som sa naučila, ktoré znamenalo: pokazené, nie je, nemáme, nič, nedá sa... , proste zápor. Pozitívne bolo, že som poznala, že aj tu žijú ľudia, ktorí potrebujú „lásku“.
