Ani vo sne mi nikdy nenapadlo, že raz ako kňaz poviem to, čo som povedal dnes. A hneď viackrát.

Včera prišli nové protipandemické opatrenia. S nimi väčšie obmedzenie účasti na bohoslužbách. A mne bolo jasné, že v mojej farnosti budú tie malé kostolíky naozaj malé na to, aby bolo bez ťažkostí možné obsadiť len 25% kapacity miest na sedenie.

Vo farnosti sme mali od štvrtku adventnú duchovnú obnovu. Ešte raz vďaka, p. Dušan, že si sa toho ujal.

Pátra som nechal v sakristii a šiel som pred farský kostol počítať veriacich, ktorí prichádzali na svätú omšu. Vedel som, že obvyklá účasť na bohoslužbách bežne presahuje súčasnú normu. Vedel som, kto príde na poslednú chvíľu a vedel som aj prečo. A tak som začínal tušiť, koho už nebudem môcť vpustiť do kostola.

Ako som tak stál pred kostolom a počítal farníkov, nevedel som, či som ešte dobrý pastier, ktorý pozná svoje ovce, alebo som už vlk, ktorý ich rozháňa. Stalo sa presne to, čoho som sa obával a ja som musel niektorým ľuďom (ktorí síce zásadne chodia na poslednú chvíľu, ale prídu vždy, keď môžu) povedať: „Už vás nemôžem pustiť dnu. Prosím, choďte domov.“

Naozaj som si nikdy nemyslel, že raz ako kňaz budem stáť pred kostolom a budem ten, kto zabezpečuje, aby doň už nikto ďalší nevošiel. Málokedy hrám na pocity, ale toto bolo na mňa príliš. Bohu vďaka, že mám chápavých veriacich. Bohu vďaka, že rozumejú vážnosti situácie a bez reptania sa otočili a šli domov. Jasné, že som poobede mal ubolené telefonáty. S tým som počítal. Ale som vďačný, že napriek tomu, že všetci máme toho plné zuby a máme naozaj rôzne povahy, vieme takéto ťažké situácie riešiť bez konfliktov.

Akosi podvedome som začal hľadať vinníka. Možno preto, aby som si uľahčil v bolesti, možno preto, aby som sa zbavil zodpovednosti za moje, síce láskavé, ale predsa tvrdé: „Nie.“ Kto za to môže? Kto môže za to, že je v kostole obmedzený počet veriacich? Konferencia biskupov? Vláda? Úrad verejného zdravia?

Bohu vďaka, dosť rýchlo som prišiel na to, že hľadanie vinníka je nezmysel. Že obviňovanie biskupov, vlády, hygieny a neviem koho ešte, že mali a mohli spraviť viac či inak, nikam nevedie. Diskutovať môžeme pred alebo po kríze. Teraz je takáto situácia, treba ju rešpektovať a uvedomiť si, že pri túžbe hrať hrdinov je tu len jedna možnosť: hrdinstvo poslušnosti. Tej poslušnosti, ktorá je ochotná zriecť sa svojich predstáv, tradícií, túžob, plánov, práv či potrieb. Tej poslušnosti, ktorá sa krátko pred Vianocami snáď aspoň trošku podobá na tú Ježišovu z Getsemanskej záhrady: „Otče, … nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26,39).

Napokon, Slovo sa stáva telom v dokonalej poslušnosti Otcovi, aby túto poslušnosť mohlo potvrdiť na kríži. V tom je naplnenie Vianoc. Poslušnosť stojí potenie krvou. Jej zmyslom nie je osobný komfort ani naplnenie vlastných túžob, dokonca ani potrieb. Ale jej ovocím je spása, ktorú nám prináša Ježiš Kristus.

A tak Vás, milí moji farníci (ale aj všetci ostatní) veľmi prosím, zachovajme si v srdci pokoj. Aj keď sa možno nedostaneme na slávenie Eucharistie, skúsme to prijať. Majme v sebe kúsok štedrosti a ochoty podeliť sa. Veď azda v každej farnosti je viac vianočných svätých omší od vigílie až po tú cez deň. Vyberme si jednu a nepchajme sa na všetky. A vôbec to nemusí byť polnočná. Aj na vigílnej, aj na tej rannej oslavujeme narodenie toho istého Spasiteľa, ktorý sa pre nás stal „poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,8).