V kresťanských kruhoch sa často stretávam s mnohosťou združení, laických zoskupení, spoločenstiev, stretiek, reholí, tretích radov... a mnohých iných prejavov chariziem.
Opätovné sa pýtam, je toto všetko potrebné? Ako študentka teológie denného štúdia som sa tiež denne stretávala s mnohými úžasnými rehoľníkmi a členmi spoločenstiev. Myslím, že táto mnohosť je, aj nie je potrebná.
Rôznosť spoločenstiev ako pozitívum
V Cirkvi je mnoho povolaní k rôznym konkrétnym aspektom života, ktorý je viac špecifický pre jednotlivé laické spoločenstvá, konkregácie a zoskupenia. Je dobré, keď majú jednotlivci priestor vyšpecifikovať sa v danom rozmere, v svojej skupine. Keď prolife aktivisti majú svoje prolife zoskupenia, keď ľudia pracujúci s mládežou majú svoje komunity, rehole atď...
Druhá strana
Na druhej strane však pôsobí často chaosom, keď rehoľnici prestávajú byť rehoľníkmi, lebo sú opäť v nejakej novej vetve – kde už nie je napr. dôležitá vonkajšia forma (veď dôležité je vnútro), kde vznikajú z jednej spirituality ďalšie a ďalšie odvetvia. Takisto keď laici prestávajú byť laikmi.
Nie je práve v tomto svete aj vonkajšia forma (napr. habit) dôležitá? Píše sa, že žijeme vo vizuálnej dobe. Práve svedectvo toho, čo je vonkajšie, je svedectvom pre svet, aj keď je to iste ťažké niesť, ako je ťažké niesť kríž... ako aj ten na krku u laikov. Toto nepotláča, ani nenahrádza vnútorný rozmer a hĺbku spirituality, ale aká je, keď ju nie je vidno? Keď ju nie je cítiť?
Je dôležité mať toľko rozličných hnutí, skupiniek a podskupiniek? Nebolo by práve dôležitejšie a omnoho potrebnejšie spájať sa – aby vznikla jednota v rôznosti a zároveň sile jednoty? Nebolo by rozumné a múdre zároveň zlúčiť mnohé aktivity? Nie je prílišný aktivizmus pre Boha už fakt len na „preboha“ ? Nechcem tvrdiť, že majú ľudia so zameraním pre mládež zmeniť svoju charizmu na starostlivosť o starých ľudí, alebo na politicky aktivizmus. Ale keď z každej strany vidno, ako sú jednotliví členovia skupiniek vyčerpaní, lebo robia časť veci, čo možno ich susedia ani nevediac o nich robia tiež, z posledných síl – prečo sa nespojiť?
Boh si hľadá podnájom
Tým sa dostávame aj k tomu, prečo si „Boh hľadá podnájom“. Niekedy sa mi zdá, akoby Boh bol len podnájomník v našich radoch, v našich životoch. Akoby tam nebol doma, ale keď už máme svoju charizmu- nepotrebujeme tam Boha – a potom sa často ta charizma začne štiepiť na ďalšie a ďalšie... a sily aj Ducha ubúda...
Preto je dôležité, aby boli všetci jedno ... ako povedal niekto múdry: „jednota v dôležitom, sloboda v menej dôležitom a nad všetkým láska.“
Ako píše Exupéry v Citadelle (CLXXIII): „Pripútaj ma, Pane, k stromu, z ktorého pochádzam. Samotný nemám zmysel. Učiň, aby som bol druhému oporou. Aby bol druhý oporou mne. Aby som bol pevne včlenený do tvojich hierarchií. Som tuto rozložený a dočasný. Potrebujem byť.“
