A je to tu. Nedeľa sa končí a začína ďalší týždeň. Netuším, aký bude. No budem sa snažiť, aby som neohluchla... Prečo? Lebo som to sľúbila dvojičkám: Dominikovi a Dominike. Prvákovi a prváčke, ktorí pred chvíľou vyštartovali so svojimi rodičmi domov.

Boli sme spolu vyskúšať sánky a mali sme plán. Deti sa budú venovať snehovým hrám a my dospeláci sa konečne porozprávame o živote. Priznávam, nepodarilo sa.

Len čo sme vyšli z domu, dostala som lukratívnu ponuku. Mohla som sa stať snežným psom Haskym a ťahať sane s dvoma "eskimáckymi" pasažiermi. A keďže som nevedela odolať, hrala som sa na psa skoro dve hodiny...

Cestou späť sa rodičia malých „Dominikánčiat“ zastavili ešte na pokec u známych a ja s drobcami som šla ku nám, aby sme vysušili oteplováky, rukavice, čiapky a čižmy. Potom sme si sadli a ládovali do seba chipsy.

A vtedy to začalo.

„Prečo Heli nepočul Boha?“ spýtal sa, akoby len tak mimochodom, Dominik, ktorý rád rozoberá všetko, čo počuje od iných.

„Kto?“ položila som otázku, lebo som si nebola istá, či dobre počujem.

„ Heli. Bola si v kostole, nie?“ pridala sa Dominika. Prikývla som.

„No tam čítali o malom Samuelovi. Býval v kostole. A v noci ho zavolal Boh. Ale on nevedel, že je to Boh a myslel si že ho volá Heli.“

„A tak šiel za ním,ale on mu povedal, že sa mu to asi snívalo, lebo on ho nevolal. A poslal ho naspäť do postele.“ dodával Domino.

„No až na tretí krát mu povedal, že ho to možno volá Boh a že má povedať, že ho počúva.“ dovysvetľovala Dominika.

„To je úloha pre každého z nás,“ začala som mudrovať, „aby sme sa naučili počúvať Pána Boha. Niekedy to trvá veľmi dlho, kým spoznáme jeho hlas.“

„A to chceš povedať, že Heli to nestihol?“ Vypleštil na mňa oči Dominik. „Veď už bol starý! A za taký dlhý čas sa to už mohol naučiť!“ Hovoril s rozčarovaním.

„No tak asi to stihol,“ nechcela som ho sklamať. „Ale ak si pozorne dnes na omši počúval, tak Boh nevolal Heliho, ale Samuela.“ Snažila som sa odľahčiť detské dusno.

„Počkaj, to tak nie je,“ bráni sa Dominika.

„Bývali Samuel aj Heli v kostole?“ pýta sa vážne Dominik.

„Áno, bývali v Božom chráme,“ prikyvujem.

„No vidíš, a aj pán farár dnes hovoril, že Boh najhlasnejšie k nám hovorí v kostole. A povedal, že ho musíme počuť všetci. Takže ho museli počuť obidvaja.“ priklincoval teologickú debatu Domino.

No v zápätí sa so strachom v očiach obrátil na mňa: „A ani ty ho nepočuješ? Ešte si sa ho nenaučila počúvať?“

„Ja ho počujem. Napríklad vo svojom srdci. Ale aj v kostole,“ okamžite som zo seba vysúkala priznanie.

„Ale prečo ho potom nepočul Heli?“ ešte stále sa trápili dvojičky a pozerali, či to náhodou nemám napísané  na čele.

„Už to mám!“ vykríkla Dominika a vyskočila z kresla. „Veď on nebol iba starý, ale bol aj hluchý!“

„Fakt, a bol až taký hluchý, že ho Samuel musel zobudiť...,“ uzatváral biblickú záhadu Dominik.

„Ako dobre, že tam mal býval ten Samuel. Lebo možno mal Heli aj sklerózu a nič  si nepamätal. A Samuel mu isto rozprával o tom, čo mu Boh povedal... Je to fajn, keď aj hluchí a starí ľudia majú pri sebe deti.“ súhlasila Dominika.

„Presne tak. My deti sme veľmi užitočné,“ zakončil  hrdo Dominik.

Priznám sa: Odľahlo mi a prejavila som to úsmevom. „No ale ty sa moc nesmej,“ pozrela vážne na mňa Dominika, „a daj si pozor, aby si neohluchla a nedostala sklerózu. Lebo ty nemáš deti, a nebudeš mať pri sebe nikoho, kto ti bude opakovať, čo hovorí Boh.“

„A my tu k tebe fakt každý deň chodiť nemôžeme,“ skonštatoval so smútkom a s hlavou plnou dôležitých starostí Dominik.

A tak som sa rozhodla... Od dnešného dňa si moji milí budem vtĺkať do hlavy nasledovné dve dôležitosti:

1. Nechcem ohluchnúť – ale chcem sa naučiť počúvať Boží hlas

2. Nikdy nezabudnem na to, že deti sú „užitočné“. Vždy vedia človeku vrátiť radosť a pomôžu mu objaviť "novoty" aj tam, kde si myslí, že už všetko pozná...

Pridáte sa?