prevzaté : kosicednes.sk

Preplnený kostol Božieho milosrdenstva i jeho okolie na košickom Sídlisku KVP uplynulú nedeľu dával tušiť mimoriadnu udalosť. Takou bola pre veriacich druhá veľkonočná nedeľa, počas ktorej slávili sviatok Božieho milosrdenstva. Navyše v roku, ktorý pápež František vyhlásil za mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Výnimočnú udalosť podškrtla aj vzácna prítomnosť kardinála Jozefa Tomka, ktorý nedeľnú omšu celebroval. Hoci mal nabitý program, poskytol pre košice:dnes exkluzívny rozhovor.

Žijete vo Vatikáne, ale citlivo vnímate, čo sa deje na Slovensku, aj to, ako sú Slováci vnímaní vo svete. Ako nás vidí okolitý svet?

Ja som, našťastie, ostal naviazaný na Slovensko, hoci žijem v Ríme od novembra 1945. Napriek tomu stále udržiavam osobné kontakty. A práve preto som veľmi citlivý na všetko, čo sa tu deje a aký to má dopad v cudzine. Slovensko si v posledných rokoch hodne získavalo sympatie. Nielen v Taliansku.

Hoci sme malý národ i malý štát, sme jeden zo zväzku 28 štátov Európskej únie. To je pre nás aj záväzok starať sa o to, aby naša krajina mala dobrú povesť a dobré meno. Ja som na to veľmi citlivý. A práve preto aj reagujem, ak sa tu deje niečo zlé, ak prichádzajú kritické, negatívne ohlasy. Priznávam, to ma bolí.

Aj na tomto povedal by som citovom vzťahu vidím, že som ešte stále Slovák. Možno si to doma tak neuvedomujete, ale ja v cudzine musím Slovensko aj obhajovať. A je veľmi nepríjemné, keď nemáte čo obhajovať. Celkový vývin za posledné roky bol pre dobré meno Slovenska viac-menej pozitívny.

o, čo ho začalo v poslednej dobe kaziť a prekvapilo aj cudzinu, bol nedávny spôsob prijatia skupiny 149 asýrskych kresťanov. Títo ľudia boli prijatí na Slovensku dosť negatívne, akoby prišli jesť chlieb Slovákom. Hoci mnohí z nich sú tu iba prechodne. A aj keby nešli ďalej a chceli tu ostať, to sa už medzi Slovákmi nenájde miesto pre tých 149 ľudí? Alebo nech ich je tisíc, dvetisíc. Tento postoj veľmi nepríjemne prekvapil nielen mňa, ale aj mnohých ľudí v cudzine. A žiaľ, musím povedať, že tým sme poškodili dobré meno Slovákov a na to chcem upozorniť verejnosť.

Ako by sme sa podľa vás mali dívať na ľudí, ktorí skutočne utekajú pred vojnou a ktorí u nás hľadajú pomoc a súcit?

Aj keby sme neboli kresťania, sme ľudia. Či už strácame toľko ľudského porozumenia, že ich chceme považovať za niečo menej, ako sme sami? Sú to ľudia. Nechcem byť patetický, ale sú to naši bratia a sestry, ktorí trpia. A či sú Slováci, alebo nie, my, Slováci máme povinnosť im pomôcť. Hovorím povinnosť, jednoducho ľudskú povinnosť.

V rámci cesty na Slovensko ste vo veľkonočnom období prišli aj do Košíc. Čo vás vedie k tomu, že sa sem vraciate?

Som predsa východniar, aj keď zo severného Zemplína. V Košiciach je moja arcidiecéza a sídli tu môj biskup, ku ktorému mám aj osobný vzťah, žijú tu mnohí moji spolužiaci a krajania. Ku Košiciam mám aj osobný, citový vzťah. Ale nie je to moja zásluha, skôr je to o čomsi, čo rastie spolu s vami. Aj za to ďakujem pánu Bohu, že som si mohol zachovať tieto vzťahy. Hoci rady mojich rovesníkov a súputníkov rednú…

Náš východ je pekný, aj celé Slovensko. Len si to musíme vážiť, ceniť a ochraňovať. Tak prírodu, ako aj dobré medziľudské vzťahy. Najmä by sme si mali vedieť odpúšťať. Ale tak naozaj, ako ľudia. Ak sa aj stane nejaká krivda, treba si vedieť odpustiť a ísť ďalej spoločne dopredu.