V mesiaci apríl sa opäť rozprúdila v spoločnosti diskusia za zatvorenie obchodov počas štátnych sviatkov a nedelí. Zasa mi to vlialo novú nádej, že by sme konečne my, predavači, mohli bývať počas nedeľného sviatku doma, s rodinami. Kto si myslí, že naša spoločnosť má aj dôležitejšie témy, ktorými by sa mal zaoberať náš parlament, nech sa pozrie do svojej rodiny, a ak mu počas nedelí a sviatkov doma za sviatočným stolom nechýba mama, alebo otec, tak, prosím, nech sa zdrží komentára. Nechcem nikoho uraziť, ani sa nad nikým vyvyšovať, ale tak, ako hovorí príslovie: Sýty hladnému neverí, tak na aplikovanie tohto zákona do platnosti, to platí dvojnásobne.

Pracovné nedele by vôbec nemali byť samozrejmosťou.

Hľa, čo urobila sloboda v podnikaní v celej spoločnosti... Platí tu: čo nie je zakázané, je povolené. Pamätám si, ako začal pracovný trh, čiže zamestnávatelia v obchodnom rezorte, otvárať svoje predajne počas nedelí. Začalo to celkom nenápadne, ako taký doplnok k pracovnému týždňu, a bolo to iba na pár hodín. Dnes to už nie je pravda, lebo poznáme aj také reťazce, kde je otvorené nonstop. Všetko pre spotrebiteľa! Spotrebiteľ je naše najvyššie dobro! Veď akoby nie, má predsa vo vačku peniažky, ktoré sa potrebujú v ekonomike podnikania, točiť. Alebo skôr platobnú kartu, pri platbe ktorej sa správame mnohí, akoby bola bezodná...

Ale kde sa berie ohľad na pracovníka? Že aj on má svoje potreby, rodinu, zdravie, ktoré zanecháva v práci, duchovný život?

Každý má dnes svoje potreby.

My si chceme nakúpiť aj v nedeľu! Cez týždeň nestíhame...

My sa nechceme obmedzovať otváracími hodinami! Veď je nedeľa predsa, kedy si dlhšie pospíme, ak nie v nedeľu?

My si chceme v nedeľu poobede vyraziť do nákupných centier, veď kam inam by sme išli, ak nie tam?

My, my, my... a kde v tom všetkom kolotoči sme my, predavači?

Pripadám si ako moderný otrok. Nedeľa ráno budíček, keďže je tá nedeľa, mám „šťastie“, a zvoní mi o 6.45 hod. Práca mi začína o 7.45 hod. a prosím pekne, neodídem z nej skôr, ako v podvečer, kedy mi „padne“ o 17.15 hod., ak nám ide všetko hladko, ak nie, a vyskytne sa nejaký zádrheľ, býva to aj o pol hodiny dlhšie. Domov prichádzam o 18. – tej. Či je zima, či je leto, najkrajšiu časť z nedele trávim v práci. Deväť a pol hodiny. To, že chýbam doma, nemusím ani hovoriť. Môj rodinný život nikoho nezaujíma. Ani duchovný, že moja duša plače, lebo sa nemohla stretnúť s Pánom. A koľkí mohli, a nestretli sa, lebo v čase sv. omše u nás nakupovali...

Ja viem, že vôbec by nemusel zasadať parlament na to, aby naši chlebodarcovia v nedeľu zatvorili predajne.

Viem, že vôbec nemusí zasadať parlament, aby sa predajne zatvorili, aby ľudia pochopili, že si majú urobiť zásoby potravín na nejaký čas dopredu. Presnejšie: na jeden jedinký deň!

Čo treba urobiť, je oveľa zásadnejšie: zmeniť zmýšľanie našich sŕdc.

Treba pochopiť, že nedeľa je tu pre nás, a nie my pre nedeľu.

Treba pochopiť, že nedeľa je Deň Pánov, ktorý mu treba zasvätiť – Spomni, aby si deň sviatočný svätil.

Treba pochopiť, že bez nedeľného nakupovania sa naozaj zaobídeme. Že prežijeme. Že nezomrieme.

Treba pochopiť, že čas strávený nedeľným nakupovaním, sa nám už nikdy nevráti.

Treba pochopiť, že nedeľným nakupovaním podporujeme prácu v nedeľu.

Treba pochopiť, že v nedeľu sa žiadne obchody nemajú konať – nie sú to Pánom požehnané obchody. Čo sa v nedeľu utŕži, stratí sa cez týždeň...

Treba pochopiť všetkých pracujúcich otcov a mamy, ktoré doma chýbajú.

Treba pochopiť, že nedeľa nie je iba taký obyčajný deň, ale výnimočný, ktorý si Pán nechal pre seba, a čaká, aby sme mu za všetko dobro, ktorým nás zahŕňal počas celého týždňa, poďakovali... Čaká na našu lásku.

Treba pochopiť, že ten deň nepatrí nám, ale Bohu. Bohu, pôvodcovi života i smrti. Bohu Stvoriteľovi, Bohu Spasiteľovi, Bohu Duchu Svätému, ktorý roznecuje lásku v našich srdciach...

Treba sa vrátiť ku koreňom. Ku koreňom kresťanského života. Aby sme nežili ako pohania, ako tí, ktorí Boha vôbec nepoznajú. K Viniču, ktorým je Ježiš Kristus, a ktorý dáva život. Nesmieme sa od neho odštepiť a byť mŕtvymi ratolesťami. Nesmieme žiť iba konzumným spôsobom života. Nekŕmme iba telo, ktoré raz v zemi zhnije, ale kŕmme aj dušu, ktorá je nesmrteľná a ktorá bude žiť na veky.

Začnime uplatňovať v našich životoch  Božie Desatoro.

A zrazu sa nebudeme búriť, či sa obchody v nedeľu zatvoria, alebo či sa uzákoní zákaz potratov.

Nebude nám to treba. Lebo zákony, Božie zákony budú vyryté v ľudských srdciach,

Netreba nám ľudské zákony, ale Božie. Tie, ktoré nezlomí ani víchor, ani smršť nezmätie z brala. Tie, ktoré trvajú naveky.

A my predavači, nebudeme čakať, či náš parlament bude ochotný zatvoriť predajne počas nedelí, ak ľudia prestanú sami od seba nakupovať v nedeľu.

Prečo?

Lebo budeme v tých obchodoch sami predavači, a keď nebudeme mať komu v nedeľu predávať, tak nás naši chlebodarcovia zatvoria. Jednoducho pošlú domov.

Domov.

Tam, kde v nedeľu patríme.

Tam, kde nás čakajú naše deti. Naša rodina. Tam, kde sa všetci pochytáme za ruky a pôjdeme vedno sláviť sv. omšu.

Vedno sa pôjdeme pokloniť Bohu, našej Spáse.

obrázok: Google