V piatok, trinásteho mája, sa malo rozhodnúť o ďalšom smerovaní na životnej ceste nášho syna, deviataka. Jedna škola, ktorú si vybral, zverejnila výsledky prijímacích skúšok v predošlý deň, a boli vynikajúce, - bol prijatý! Výborná správa, ale aj keď je to super škola, v synovom rebríčku bola až na druhom mieste.

Prvá, tá vysnívaná, mala uverejniť svoje výsledky prijatých uchádzačov o štúdium na ich strednej škole, poobede, okolo 14 - tej hodiny.
To bolo ale čakanie! Keď sme konečne začali hltavo študovať, či jeho osobné číslo, ktoré slúžilo ako kód pridelený k jeho menu, je niekde v popredí, ...  beda!, ... lebo keď sme ho nenašli hneď niekde medzi prvými, s každým ďalším číslom, stúpajúcim hore, vlastne dole, pod čiaru, naša nádej upadala, upadala, a upadala, čím ďalej tým viac...
Dočítali sme sa, že je 33 - tretí v poradí čakajúci na prijatie!
Tridsiaty tretí.
Fúha...
Syn ešte stále dosť dobre nechápal, prečo som vážna, veď čaká na prijatie predsa... tak to tam bolo napísané.
Ale keď som mu vysvetlila, že to je len mizivá nádej, aby sa na tú svoju školu naozaj dostal, zostal veľmi smutný.

Odvrátil hlavu a ďalej sme o sebe len tušili, že aj ten druhý má tiež vlhké oči...
Objala som svojho syna a povedala som mu, nech nie je smutný, že musíme prijať to, čo má Pán pre každého z nás pripravené. Že budeme tam, kde nás chce mať Boh. Aj keď to ešte teraz nechápeme, raz pochopíme, prečo...

Dnešný deň sme mali ísť na zápis do už prijatej školy , ale keďže má zápisné tri dni, nechali sme si ešte maličkú rezervu, lebo dnešný deň bol zápisný aj pre jeho školu číslo 1.
V spisoch na prijímacie pohovory sa totiž uvádzalo, že ak neprídu všetci prijatí uchádzači o štúdium v dnešný deň do 15 - tej hodiny na zápis, tak sa môže stať, že nám zavolajú, ak sa uvoľní miesto. Preto každý žiak musel uviesť telefónne číslo rodiča, syn uviedol moje.
Bola tam ešte stále nádej. Maličká, ale bola.

Okolo 16 -tej mi volala sestra, ktorej som polovážne povedala, že nech  mi neblokuje linku, lebo čakám súrny hovor. Pochopila. Potom mi volala dcérka z Bratislavy, ktorej som oznámila to isté. Pri pohľade na hodinky bolo už krátko pred sedemnástou, a ja som si uvedomila, že je už veľmi pokročilý čas, ... keď v tom som počula, že sa mi niekto "dobýja" do telefónu. Pozriem, a tam neznáme číslo. Dcérke som povedala, že musím položiť, a okamžite som vytáčala neznáme číslo...

... A tam sa mi ozvalo: Dobrý deň, tu škola tá a tá, oznamujeme vám, že sme vášho syna prijali ku nám na štúdium do 1. ročníka.
- Naozaj mi voláte, že môj syn bol u vás prijatý?
- Áno, ste poslední v poradí, po vás už neprijmeme nikoho. Je naozaj posledný.
- Naozaj tomu môžem uveriť? Keby ste vedeli, aký bol syn veľmi smutný celý víkend...  Ste jeho vysnívaná škola... a nemohla som dohovoriť pre slzy...
- Áno, pani, naozaj, ... máte to vymodlené... - počúvam vážne, čo mi hovorí pani na opačnom konci linky.
- Ani si neviete predstaviť tú radosť, čo ste nám spôsobili...
- O to viac si ho budeme pamätať, - znela ich odpoveď. A začula som v tom hlase úsmev, lebo aj ten sa dá počuť :)
- Ďakujem vám z celého srdca...
- Aj my sa tomu tešíme...