Pane, som na ceste. Stojím. Neviem, akou cestou sa mám vydať. Kde ma chceš mať? Pýtam sa, aby som nepremeškala tvoje Navštívenie... Čo ak pôjdem nesprávne? A zblúdim?

Nechcem sa vydať po ceste širokej, rovnej a vábnej, ľahkej, ktorá ale nevedie ku tebe.
Chcem ísť cestou úzkou, obtiažnou, možno ma na nej budú pichať tŕne do päty, možno na nej skĺznem, spadnem, lebo bude strmá, a ja nebudem mať dostatok síl, ale verím, Pane, že ty ma podoprieš, zachytíš, a keď padnem od únavy, vysilenia, že ma z toho prachu zeme zodvihneš, a povieš: Poď, milovaná, vstávaj, ja som s tebou.

Mám svoje túžby a sny.
Vložil si mi ich do srdca ty, Pane?
Iste, veď ináč by som necítila v srdci tú krásnu odozvu, len čo si na ne spomeniem...

Stojím.

Už - už som sa chcela vydať po jednej ceste, ktorá vyzerala ako stvorená pre mňa. Neukazovala sa vôbec ľahká a jednoduchá, práve naopak... Mnoho ľudí ma od nej odrádzalo, ba vôbec nechápali, kam sa to len snažím vybrať... Chcela som jej odovzdať, zasvätiť celý svoj život. Bez nároku na oddych, deň i noc...

Už - už, som na ňu pokladala svoju nohu a tešila sa ako malé dieťa.
Ale ty si ma zrazu stopol, Pane...
... Vraj, ešte neprišiel ten správny čas, vydať sa touto cestou...
Možno o pol roka...

Ako to mám chápať, Pane? Ako skúšku?
Či vydržím v tomto mojom zámere?
Alebo sa mám na túto cestu životom viac posilniť? Chápem: posilniť tebou, živým Chlebom z neba.
Lebo už teraz viem, že tá cesta bude namáhavá, ťažká, so sebazaprením... Ale mimoriadne krásna... Veď ináč by si ma na ňu nepozýval...
Ba ty sám si išiel po nej už dávno predo mnou, vyzametal si mi ju, aby som nespadla na kamienku, nepotkla sa o veľkú skalu, odstránil si mi z nej tŕne, bodľačie, aby sa mi po nej kráčalo ľahko...
Ty sám, Pane, si zárukou toho, že ma na jej konci očakávaš...