Bože, bez lásky život nemá zmysel

Čo to bije v ľudských hrudiach, miesto srdca? Čo to tam len je? Miesto srdca, ktoré má milovať, ale ktoré vraždí lásku! Vraždí, zabíja nehu, dobrotu, nádej...

Tú nádej, ktorá verí v lepší zajtrajšok?
Tú nádej, pre ktorú sa človek obetuje
a je schopný zo seba vydať to najlepšie, najkrajšie a najšľachetnejšie?

Bože, kde sa podela tá láska, ktorá miluje?

Bez výhrad,

protirečení,

usvedčovania z viny...

Tá láska, ktorá objíma
a dvíha z prachu zeme?

Tá láska, ktorá spojila dve srdcia v jedno?
Pred tvojou tvárou, Bože!
Ktorá verila, že všetko zdolá...a predsa...
sa rozviedla. Ľudským súdom...
Nevydržala nápor vetra Zlého, ktorý sa zapieral do srdca silnejšieho z týchto dvoch... ktorí boli jedno telo, jedno srdce, a jedna duša...
Neustálé ponižovanie, psychické týranie...
Iné hodnoty sa dávali na piedestál jeho lásky:

peniaze

alkohol

drogy

sex.

Ruky, ktoré mali objímať nevinné detské dušičky, dvíhali svoje trestajúce dlane -
a vraždili tú nevinnosť, v ktorej sa usídľoval vzdor proti krivde a neprávosti...

Všetci sa pýtame, ako môže vzniknúť vojna?
Veľmi ľahko...
Vojna vzklíči v ľudských srdciach.
Vojna vzniká neodpustením! Nemilovaním!

Pýchou.

Vládou nad druhým človekom.

Rozvodmi, zabíjaním nevinných - v matkinom lone,
vraždením lásky, ktorá verila!
Verila v lásku nekonečnú, ktorá pretrvá naveky!
Ktorá prežije všetky búrky a hromobitia,
a podoprie toho druhého, ktorý už nevládze...

Koľko neprávosti sa deje na nevinných deťoch, na ktoré dospelí neberú ohľad...

Vidia len seba a boj, ktorý chce za každú cenu každý vyhrať! Alebo aspoň jeden z nich...

Za každú cenu, Bože dobrý!

Ako môžeme očakávať celosvetový mier, keď dvaja ľudia, ktorí sa ľúbili, si nevedia odpustiť?!

Ani v mene detí,
ani v mene viery v Trojjediného Boha...

Čo Boh spojil, rozdelil človek...

A Zlý sa vyškiera, že rozbil jadro, bunku spoločnosti.
A deti plačú a nesú krivdu v sebe...
A nik nepočuje ich zúfalý plač, ktorý trhá srdce Boha...
... len ľudské nie...

A vojna začína...

Plačeme nad Parížom...

ale neplačeme nad svojimi deťmi a životmi,
hoci sú nám bližšie, bližšie ako kabát...

Vieme byť súcitní s biedou sveta,
ale nad svojou vlastnou biedou zatvárame svoje oči...

Vojna nezačína, vojnu už žijeme...

Či ju nevidíte?
Nepočujete?
Nevnímate?

Vojna je v každom z nás, ktorí nedokážeme odpustiť...

... a milovať.