Posiela nám milosť za milosťou, aby sme sa raz nemohli vyhovárať, že nás v tom Pán nechal samých (hasičov vraj bolo vyše štyristo, koľko milostí Boh posiela za nami? Ak treba, aj viac, ako štyristo...)

Niekedy tieto milosti ignorujeme, a všimneme si ich, až keď sú nedozierne následky našich hriechov, a trpí tým už nie iba človek sám, ale aj jeho blízki a príbuzní.

 

Ale Boh, ten neúnavný Spasiteľ a Vykupiteľ každej duše, horlivo bojuje o každú dušu, ktorá ho tak veľmi stála!

 

A stane sa, že duša Ho napokon predsa len pocíti... že tá duša, zmorená toľkým hriechom, padnutá na kolenách, kde sa jej zdá, že počuje už iba svoj hlasný ston, Ho v tom svojom veľkom bôli a žiali, predsa len začuje! Začuje a po kolenách, biedna vo svojom strašnom rozpoložení, kolenuje k Nemu, svojej Spáse a prosí, a žobre o pomoc... A Boh, náš dobrotivý Boh ju dvíha z prachu zeme a vyvyšuje nad každý hriech, ktorý On porazil svojím bolestným Krížom a slávnym Zmŕtvychvstaním. (Urobil by to už dávno, ale rešpektuje našu slobodnú vôľu, kedy sa pohrávame s hriechom, laškujeme s ním, ba sme si ho sami vyvolili za svojho pána ako tešiteľa všetkých našich nerestí...bŕŕŕ...)

On, ktorý každú neprávosť zatlačí do prachu zeme iba púhym pohľadom, On, ktorý má moc rozkazovať vetru i dažďu, On, ktorý má moc premeniť skalu v chlieb, vodu na víno, On, ktorý má Meno nad každé meno, On, Mocný, dvíha túto svoju krehkú a omdlievajúcu dušičku na svoju hruď a láska ju svojím pohľadom, a drží vo svojom náručí, ako najväčší poklad sveta, lebo iba On vie, koľko ho tá dušička stála... pre ňu vykrvácal až do poslednej kvapky krvi, a bol by to urobil aj tisíckrát a milionkrát ešte nato, ak by to bolo ešte potrebné... Ale nie je. Kristovo slávne Zmŕtvychvstanie dalo bodku za hriechom. On urobil všetko pre nás, aby nás zachránil, a my, z našej malej úbohosti už musíme urobiť iba to posledné, ale zároveň jediné: PRIJAŤ Jeho Spásu.

 

Ak po takejto záchrane, po nás zostane zhorenisko našich vzťahov, ako zostalo obrovské zhorenisko i pri po požiari Notre Dame, je to memento pre nás, aby sme sa spamätali a svojimi obnovenými očami sa pozreli na tú spúšť, čo náš hriech urobil s nami.

Boh obnovuje naše duše, a dokáže obnoviť i chrámy našich duší, čiže telá, a dokáže obnoviť aj Chrám Notre Dame, ale teraz je rad na nás.

Je čas odčiňovať všetko to zlo, čo sme napáchali, keď sme Boha nemali za svojho jediného Pána, keď sme nekonali podľa jeho Prikázaní, keď sme Ho, takpovediac, "nepotrebovali"...

 

Všetci hľadia na tú spúšť, ktorá zostala po požiari prenádherného Chrámu Notre Dame a plačú, veď koho by nechal ľahostajným takýto pohľad nad pokladom kresťanov.

A všetci by sme tak mali zaplakať nad spúšťou našich vzťahov, pozrieť sa Pravde do očí, a chcieť ich obnoviť.

Nik nehovorí, že to bude ľahké. Cesta za Kristom je predsa namáhavá, plná bolestí, odretých kolien, pádov, pokleskov, narazení úst, ba možno až vykĺbených ramien, pri toľkých našich kotrmelcoch, kedy sme si nedávali pozor na milosť Božiu, ktorá nás učila predchádzať týmto krkolomným kúskom, ba priam nás až pred nimi chránila, no... my sme ju nepočúvali, a nechceli počúvať, lebo sme uprednostňovali svoju vôľu, ktorá nás ničila, i všetkých naokolo.