Článok tu už visí viac ako 2 dni, nikto ho nekomentoval, nikto mu nedal hviezdičky.... Tak budem teda odvážna, a napíšem IBA môj subjektívny názor. Je to môj názor, nikomu ho nevnucujem. Nikomu ho nenatískam, ale potrebujem to zo seba dostať...

Na úvod: Článok sa dotýka aj mňa, nakoľko som stratila muža v pomerne mladom a dosť atraktívnom veku, moje deti stratili ich otca v rannom detstve a pred pubertou.....
Je to len môj názor, nikomu ho nevnucujem: Každý nech si hrob upraví podľa seba, podľa svojho vedomia a svedomia..... ak si pozostalý ten hrob aj vyčančá, neviďme v tom nič zlé. Jedine Kristov hrob bol po zmŕtvychvstaní prázdny. V našich hroboch (či detí, manželov, v hroboch našich milovaných zosnulých) odpočívajú ich fyzické telá, ktoré sa možno už časom rozpadli na prach.... ale tie isté telá čakajú na svoje vzkriesenie, budú oslávené, a preto sa nedá hovoriť len o prázdnom hrobe....(aj keď ich duša je buď v nebi alebo v očistci, dúfajme, že už inde naozaj nie) ! Lebo: aj s mŕtvym telom sa má zaobchádzať s úctou (napríklad pri pitve), a v tom čase už tiež nie je v tom tele duša.
Cintorín je miestom modlitby. Niekedy sa na cintoríne slúžia aj sväté omše, napr. 2.11., cintorín je miestom piety, ticha, nemá sa tam bicyklovať ani fajčiť, či venčiť psov a ani inak sa hlučne správať.... Pri katolíckom pohrebe kňaz pokropí hrob svätenou vodou, ľudia s kňazom sa modlia, spievajú, trúchlia, plačú... preto je cintorín posvätným miestom, kam výzdoba určite patrí, tak ako patrí aj do kaplniek (náročky píšem o kaplnkách, aby si v nich niekto neprestavoval prítomnosť Krista vo Sviatosti Oltárnej).
Takisto kríže na krížnych cestách a malé kaplnky v poli po našich predkoch tiež boli naisto posvätené kňazom, aj ke´d dávno. A je pekné, keď ich vidíme ozdobené kvetmi, vieme, že sa o tieto míľniky dávnejších čias starajú kresťania. U Boha neplynie čas. My žijeme v čase s našimi spomienkami a smútkami. Nie je pravda, že čas všetko zahojí. Z vlastnej skúsenosti viem, že raz prežívame obdobie intenzívnejšieho a niekedy menej intenzívneho trúchlenia, pretože zomrelý chýba. Aj náš, ten konkrétny hrob bol spočiatku dosť ozdobený. Deti boli malé, otec na 1. Vianoce chýbal, tak na hrobe boli aj anjeliky, kresby, aj napísané odkazy na papieri, zaťažené kameňmi, kvety, ikebana, sviečok dosť veľa, dokonca aj jemne ozdobený smrečok tam našiel na krátky čas svoje miesto. Teraz máme malý pomník z tmavého kameňa, na hrobe platňa, bývame v inom meste.... všetko sa mení, všetko plynie.... A napriek tomu je namieste okrem modlitieb, svätých omší vyzdobiť aj kríže popri ceste, aj kaplnky, aj hroby našich zosnulých kvetmi, či už na ich sviatok alebo aj cez rok... V opačnom prípade by mohol byť cintorín považovaný len ako miesto v prírode tak, ako hociktorá lúka alebo háj.
Neverím, že (aj v tomto Dušičkovom čase) platí nepriama úmera: bohato vyzdobený hrob kvetmi a množstvom sviečok = málo modlitieb, málo, resp. žiadne odslúžené sv. omše za zosnulých a takisto neplatí: jednoducho vyzdobený hrob, prípadne len jedna „zatúlaná“ sviečka = veľa modlitieb, sv. omší a obiet za duše v očistci. Človek chýba, potrebujeme sa stíšiť v modlitbe, tak aj kvietok pribudne. Zomrelý to nepotrebuje, potrebujeme to my. Niekto viac, niekto menej.... Ale rozhodne nechcem zostať zahanbená pred Ježišom, že som neplakala s plačúcimi, že som sa neradovala s tými, ktorí sa tešia... je na každom z nás, ako si vyzdobíme miesto posledného odpočinku našich blízkych, kde môžeme smútiť, plakať, modliť sa alebo len ticho uvažovať.... „Šťastný“ je ten, kto má miesto posledného odpočinku svojho blízkeho. Moja kolegyňa stratila muža tiež v mladom veku. Horolezec Peťo Božik zahynul v Himalájach, zanechal dvoch malých synov a pretože jeho telo ešte nenašli, tak mu rodina spravila pomník v jeho rodnej dedine. Aby mali kam ísť smútiť....

Myslím si, že Evkin článok chcel skôr poukázať na striedme kresťanstvo nielen v období Dušičiek, ale aj Vianoc aj Veľkej noci....
Keďže každý máme iný „prah bolesti“ pri prežívaní smútku, samoty, ticha, radosti, aj sviatky prežívame každý trochu inak. Sme ľudia, každý z nás je iný, jedinečný. Stvoriteľ vložil do každého z nás iné potreby, iné dary, inú originalitu. Ale zároveň do nás vložil jediné prikázanie lásky: „... a miluj svojho blížneho ako seba samého!“ A ke´dže som úprimná a dokonca som sa už rokmi konečne naučila mať rada aj seba samú, tak som napísala tento komentár. Musela som.... lebo som sa pri čítaní tohto článku necítila „v pohode“.