Príliš veľa kňazov, v rôznom veku a dĺžke kňazstva, odchádza. Nemalo by nám to byť ľahostajné.

Zdá sa mi, že podobne, ako na Slovensku konštatujeme nápadne sa zväčšujúci rozptyl u rozvodov manželstva, čosi podobné možno konštatovať aj u tých, čo zanechávajú kňazstvo. Tak ako už neplatí, že sa rozvádzajú predovšetkým manželstvá, uzatvorené bez uváženia, a teda do 1-2 rokov, ale rozvody postupne zapĺňajú všetky vekové kategórie, ako aj všetky „kolónky“ pokiaľ ide o trvanie manželského zväzku, aj u kňazov môžeme pozorovať podobný trend – čo by malo viesť prinajmenšom k tomu, nezjednodušovať pri hľadaní eventuálnych najčastejších príčin.

Vzhľadom na to, že mám medzi nimi viacero priateľov a istý čas už túto problematiku sledujem, hoci len akosi „zboku“, dovolil by som si – bez nároku na úplnosť – ponúknuť, azda na zamyslenie, tri príčiny, ktoré sa mi zdajú symptomatické a o ktorých by azda stálo za to pouvažovať (možno preventívne), či už zo strany kňazov, alebo i nás, spoločenstva veriacich...

Prvým je pomýlené povolanie. Viem, že je to háklivá téma, preto si zaslúži vysvetlenie. Kňazské povolanie dáva Boh a spôsob, akým ho jednotlivý povolaný pociťuje, vníma, identifikuje, je veľmi individuálny. Nemožno však vylúčiť, že do seminára sa prihlási, jeho formáciou úspešne prejde a aj sviatostnú vysviacku absolvuje aj človek, ktorý má iné pohnútky, viac alebo menej nekompatibilné s kňazstvom ako takým. Povolanie sa teda dá aj „zahrať“, a to i veľmi presvedčivo. Ak by to tak nebolo, nemohli by sme v minulosti či v súčasnosti konštatovať existenciu kňazov, ktorí trpia napr. pedofíliou (len ako príklad). Ako teda treba chápať myšlienku, že pri vysviacke Boh „potvrdzuje svoje povolanie“? Myslím, že tu ide o dve skutočnosti: prvá je psychologická – vysviackou Boh dáva kňazovi uistenie, že je na správnej ceste, aby sa už „neobzeral späť“ (podobne ako po uzatvorení sviatostného manželstva už nemá zmysel klásť si otázku, či som si správne vybral). A druhá, ešte dôležitejšia, je  dar milosti – vysviackou Boh prijíma, že „čo zviažete na zemi, bude zviazané aj v nebi“ a hoci by pôvodne motívy nejakého kňaza pre uchádzanie sa o kňazstvo boli akékoľvek, Boh mu dáva dostatočnú milosť na to, aby túto službu dokázal, s Jeho pomocou, vykonávať dobre. Táto spolupráca s Božou milosťou je však rozhodujúca. Ak to platí pre každého kňaza, osobitne tragicky to nevyhnutne dopadne, ak ide o prípad „pomýleného povolania“ – takí potom odchádzajú, resp. priam utekajú hneď, ako zistia, že kňazstvo prípadne nie je také, ako si predstavovali, tie ambície, ktoré mali, sa im nenapĺňajú a „zatnúť zuby“ a zabojovať ich... neoslovuje.

Druhým je vyhorenie. Kňazstvo je, okrem iného, pomáhajúca profesia, kde – podobne ako u všetkých ostatných – platí, že nemožno viac dávať, ako sa načerpáva, a to ani pokiaľ ide o intenzitu, ani o trvanie. Autenticky a angažovane prežívané kňazstvo skutočne „vyčerpáva“, je o rozdávaní sa, svojho času, energie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že modlitba breviára či hlboké a sústredené prežívanie Eucharistie sú práve tými zdrojmi, z ktorých kňaz „dobíja baterky“, ale nie je to vždy také jednoduché ani automatické. Často sa zabúda, že aj kňaz je človek – okrem duchovna, vyčerpávajú sa aj jeho telesné sily, psychika a pod., toto všetko potrebuje pravidelnú regeneráciu. (Vrelo všetkým kňazom a najmä predstaveným odporúčam prečítať si niečo o supervízii v pomáhajúcich profesiách a aplikovať to, mutatis mutandis, do tej svojej.) Ak sa tak nedeje, prídu typické príznaky vyhorenia a, ak je kňaz sám (čo sa, žiaľ, stáva až príliš často – a to aj uprostred kňazského či cirkevného „spoločenstva“), siaha po skratovitých alternatívach „riešenia“, ako je alkohol, emocionálne vzplanutia (rôzneho typu)... a odtiaľ je už len krok k odchodu, lebo kňazstvo už pre kňaza prestáva byť jeho domov.

Tieto uvedené dve príčiny zrejme nie sú nijako objavné. Ale rád by som upozornil ešte na jednu. V jednom zo životopisných filmov o sv. Filipovi Nerim, s názvom „Buďte dobrí, ak môžete“ je postava malého chlapca, Cirifischia. Je to chlapec, s ktorým – povedali by sme – sa osud škaredo zahral. Vyrastal v oratóriu, ale potom, ako po sérii veľmi negatívnych zážitkov zavraždil kardinála, ušiel, stal sa zbojníkom a v čase, keď už možno chcel aj zanechať svoj spôsob života, je uväznený a odsúdený na smrť. V noci pred popravou ho navštevuje sv. Filip. Rozpráva sa s ním o jeho životnom príbehu a ukazuje mu, ako sa diabol oňho od detstva pokúšal a nedal mu pokoj po celý jeho krátky život. Na mladíkovu otázku, prečo práve naňho si tak zasadol, Filip odpovedá: „Lebo si bol ten najlepší z nás všetkých...“ Áno, kňazstvo je i veľmi dravým bojiskom medzi dobrom a zlom. Kňaz je veľmi mocným bojovníkom proti zlu a zlo sa v tomto boji tak ľahko nevzdáva. Diabol má skutočne veľký záujem dostať, zlomiť, skompromitovať, akokoľvek odstrániť z cesty kňazov, a to najmä tých najlepších. Je to pochopiteľné – sú najnebezpečnejší... a ak odídu, sú aj veľmi silným „vzorom“ pre ostatných.

Píšem tieto slová preto, aby sme si (počnúc mnou) možno práve v čase vysviacok a kňazských výročí viac uvedomili, že kňazov z tej prvej skupiny ľahko kritizujeme – a mali by sme im skôr pomôcť; kňazov z tej druhej skupiny ľahko odpisujeme – a mali by sme ich skôr podržať, poradiť; a kňazov z tej tretej skupiny často prehnane chválime (a tým ich dostávame do pokušenia pýchy), pokladáme za dokonalých (a tým ich dostávame do pokušenia napr. nečistoty – pamätajte na to, prosím, najmä vy, krásne, mladé a príťažlivé ženy...) alebo prehnane preťažujeme (a tým ich dostávame do stavu vyčerpania, opotrebovania a ohrozenia vyhorením) – a mali by sme im skôr byť spoločenstvom, ľuďmi, spomedzi ktorých sa vytvoria autentické priateľstvá, kde sa vzájomne dá a chce aj úprimne si povedať: „Toto nerobíš dobre“, ak treba.

Kňazstvo je „sviatosť služby“ – potrebuje aj serióznu, zodpovednú a vytrvalú spätnú väzbu. Inak je v ohrození a žiaden kňaz nie je voči tomu ohrozeniu trvalo imúnny. Nenechajme sa nimi len obslúžiť, nesme si navzájom svoje bremená, a (len) tak naplníme zákon Kristov.