Keď som bol v roku 1987 v USA, v Detroite ma náš známy Steve vzal do veľkého obchodného centra. Steve bol milý, sedemdesiatročný, postavou typický americký dôchodca. Zaujalo ma, že prechádzajúc po chodbách centra sa niekoľkokrát pristavil pri predavačkách, veľmi milo sa im prihovoril, prehodil s nimi pár slov a šli sme zas ďalej. Ony reagovali naňho ako na milého starého pána a s úsmevom sa s ním chvíľku porozprávali. Na konci mi to vysvetlil: „Vieš, tieto ženy majú neuveriteľne nudnú a monotónnu prácu. Chcel som ich trochu rozveseliť.“ Vtedy som si povedal: keď raz budem starý, chcem byť ako on!

Drží ma táto myšlienka už 35 rokov a postupne, ako sa to blíži, kladiem si otázku, v čom bolo čaro toho muža. To jednoduché gesto v obchodnom centre totiž nielenže bolo úžasne sympatické, ale bolo akoby symbolom celej jeho milej osobnosti gentlemana-seniora!

Preto, keďže Steve už medzičasom dávno zomrel, veľmi som túžil porozprávať sa na túto tému s mužom, ktorý má podobnú trúfam si povedať charizmu. A to je Ben Whittaker, ktorý sa rozhodol presne v tomto istom veku, ako sedemdesiatročný, prihlásiť na „stáž pre seniorov“ do supermodernej firmy – internetového obchodu s odevami. A nielenže to zvládol, ale spôsobil tam priam revolúciu ľudskosti.

 

Hm, budem k Vám úprimný, pán Whittaker. Od svojej mladosti, keď som bol v USA a pozoroval som svojho známeho, Vášho rovesníka, ako sa bavil s predavačkami v obchodnom centre, túžil som byť raz, keď budem starý, ako on... Byť raz ako Vy. Teda, odkedy Vás poznám, povedal by som, že presne ako Vy. Ale predsa: prišli ste do typickej firmy tretieho tisícročia, ako sedemdesiatročný stážista, aj správaním totálna „stará škola“ – a spôsobili ste tam doslova prevrat! Zdá sa mi to až príliš, aby to mohlo byť možné. Dá sa vôbec o niečom takom čo i len snívať?

No, viete – všetko je o ľuďoch. A kým nás nenahradia umelé inteligencie (čoho sa ja už, vďaka Bohu, nedožijem), bude to vždy a všade tak. Rozumiete mi?

Asi áno – chcete povedať, že to, čomu hovoríme „ľudský faktor“, je stále ten rozhodujúci faktor.

Presne. Podarilo sa mi doniesť do tej v každom ohľade mladej firmy, skúsenosť ľudskosti. A ukázalo sa, že sa to tam zíde. Ktosi povedal, že „skúsenosť nikdy nevyjde z módy“ – vďaka tomu som mohol uspieť aj vo svete módy! (smiech)

Takže v čom je „kúzlo“ tohto Vášho príbehu? Teda, nemyslím celý Váš isto bohatý život, myslím tento jeho neobyčajne bohatý kamienok do mozaiky, ktorý teda nezmenil život len ľuďom okolo Vás, ale aj Vám samému. Ako sa to podarilo?

Keď som našiel ten inzerát, priznám sa, že prvé, čo mi prešlo mysľou, bola túžba vrátiť sa tam, kde som roky predtým pracoval. Vedel som totiž, že táto firma sídli presne v tej istej budove. Chcel som na tom mieste ešte niečo pekné zažiť. Ostatné boli už len „prekážky“, ktoré bolo treba zvládnuť na ceste k tomuto cieľu. Myslím natočiť video, zistiť, čo je USB-kľúč, Youtube atď. (úsmev) a, samozrejme, uspieť na pohovore.

Našťastie, mal som dobrý postoj. Necítil som sa ešte do starého šrotu, cítil som, že „je vo mne ešte dosť hudby“ na to, aby som mal trčať v penzii a ... (úsmev) tešiť sa už len na obedy s mojou „starou kamarátkou“ zo susedstva.

Otázku, čím ste presvedčili v tej firme, že si Vás vybrala, zrejme nie je vhodné položiť práve Vám. Ale to asi nie je ani podstatné. Myslím si, že to, prečo si Vás vybrali, nech to bolo čokoľvek, ste nakoniec ďaleko prekonali samou svojou... stážou. Ako ste to dokázali?

Keď mi Jules, moja šéfka, celkom úprimne povedala, že nemá pre mňa veľa práce – čomu som dokázal celkom ľahko porozumieť – totiž, že netuší, akú prácu by mi mohla vôbec dať..., neodradilo ma to, neznepokojilo, ani nesklamalo. Jednoducho som vedel, že príležitosť urobiť tu niečo dobré, raz určite príde.

Jules pracovala na 100%, neoddychovala, nespala, nevidel som ju jesť – pomyslel som si teda, že je dobré, že som tam. Bude ma potrebovať. Ako – to bola len vec načasovania. Presnejšie, mojej všímavosti, keď som postrehol problém s alkoholom u jej šoféra... Tak som sa k nej dostal mimoriadne blízko.

Áno, ako šofér ste sa zrazu dostali priam doprostred jej života. Urobila na mňa dojem Vaša diskrétnosť v tej situácii.

To je práve tá „ľudskosť“, o ktorej som už hovoril. Hoci, na druhej strane, to neznamená, že moja tvár nebola dosť výrečná. Veď ma chcela kvôli tomu hneď preložiť! (úsmev)

Presne tak: Tento typ diskrétnosti mi je veľmi sympatický. Nie je to mlčanie „aby bol pokoj“. Je to rešpektovanie človeka, povedal by som, že doslova úcta k človekovi. A tá sa prejavuje aj aktívne, zásahom, keď treba a ako treba.

Spomenul som, keď som si zakladal účet na facebooku, že môj obľúbený citát je „Nikdy nie je zlé konať správne“ od Marka Twaina. Tým sa usilujem riadiť – či vtedy, keď počúvam, alebo vtedy, keď hovorím.

Ako je možné, že to tak zafungovalo aj opačne, zo strany Vašich kolegov, a najmä šéfky Jules? Veď ona..., akoby bola doslova z úplne iného sveta než Vy!

Sama to povedala: „Je fajn porozprávať sa občas s dospelým mužom.“ Možno, že muži v dnešnej dobe majú s tou svojou dospelosťou, zrelosťou, dosť veľký problém – nuž a potom ...chýbajú, aj iným mužom, a najmä ženám.

V čom?

Poviem Vám príklad: vreckovka – klasická, látková. My muži ju nenosíme kvôli sebe, ale preto, aby sme ju poskytli žene, keď plače. Je to posledné gesto z rytierskych čias. A symbol toho, že a ako má muž byť žene oporou.

Ale netýka sa to len Jules, alebo len žien. Tou svojou „odlišnosťou“ som sa stal akoby strýkom pre nich všetkých. Boli svojou prácou odpílení od staršej generácie. Od rodičov odišli, keď išli za prácou a starší kolegovia nemali v tomto ich biznise miesto. Lenže my sa potrebujeme! Aj muži a ženy navzájom, aj mladá generácia staršiu, a naopak.

Pochopil som to s tou vreckovkou správne, že my muži máme tendenciu hneď hovoriť, čo treba robiť, zmeniť, riešiť? Plač ženy nás „vyrušuje“ a cítime sa pri ňom nesvoji – takže si myslíme, že ho treba okamžite utíšiť ...pragmaticky. Zatiaľ, čo žena sa potrebuje najprv vyplakať. Takže podať jej pri tom vreckovku je gestom delikátnej blízkosti: som tu pri tebe a kým ty doplačeš, ja budem stáť na tvojej stráži. Riešenie príde. Potom. S chladnou hlavou. Tak nejako ste to mysleli s tým „rytierstvom“?

Asi by som to nevedel povedať toľkými slovami (smiech), ale áno, tak nejak: Vreckovka je nástroj účasti.

V jednej veci ste ma však prekvapili, priznám sa, že nemilo. V manželskej kríze Vašej šéfky, ktorá už mala takú veľkú dôveru k Vám, že si doslova prišla po radu, ste zaujali prekvapujúco „feministický“ postoj. Keď si uvedomila, že na nevere svojho manžela možno má aj ona svoj podiel, že sa príliš venovala svojej kariére a zanedbávala ho... a aj preto chcela urobiť zmenu v manažmente svojej firmy a najať do nej riaditeľa (aby ju odbremenil od mnohých manažérskych povinností), snažili ste sa jej to vyhovoriť. Nielen, že by som bol čakal od „starej školy“ skôr opačný názor, ale vôbec, bolo to pre mňa prekvapujúce a nie celkom som to pochopil.

Nie som feminista. Ani v tejto veci. Ak to tak vyznelo, bolo to nepochopené. Áno, Jules si všeličo uvedomila a rozhodla sa, že za svoje manželstvo zabojuje, a to aj zmenou svojho postoja k práci. Takže toto už vedela. Išlo mi len o to, aby v tej sebareflexii nezašla do opačného extrému – a nevzdala sa vedenia svojej firmy úplne, lebo tá firma bola tak veľmi „jej“, že to z nej robilo tú úžasnú osobu, ktorú zrejme aj jej manžel miloval, keď sa rozhodol, že kvôli jej práci on sa vzdá tej svojej a ostane s dcérou na „rodičovskej dovolenke“. Naozaj si nemyslím, že ženy by mali len robiť kariéru, a muži byť doma s deťmi – presne, ako to bolo kedysi, len v opačnom garde. Ale si myslím, že niektoré ženy sú úžasné podnikateľky a robia to s takým jedinečným ženským šarmom, ktorý je nenapodobiteľný, a keby to nerobili práve takto, ...chýbalo by to tu.

Už som pochopil. Zdá sa, že aj táto Vaša rada z Vás urobila nenahraditeľného – tak pre Jules, ako i pre jej firmu. Ako to teda celé skončilo, s tou Vašou „stážou“?

No, ako v rozprávke. (úsmev) Jules mi dala honosne znejúcu funkciu na štyri či päť slov... a stal som sa vlastne jej radcom. Teda niekým, kto má v popise práce pomáhať manažmentu firmy, aby zaobchádzal s ľuďmi ľudsky.