Ob-jať niekoho, pri-vinúť si ho k sebe, je tým najvýrečnejším gestom prijatia, a teda lásky. Ba, povedal by som ešte viac – je to zjavenie Božej lásky v telesnej podobe.

Po celom svete sa organizujú „hug-days“ – dni objímania, keď človek stretne na ulici ľudí, ochotných dať mu objatie „zadarmo“. (To, „zadarmo“ by tam ani nemuselo byť – veď aké by to bolo „objatie“, ak by nebolo zadarmo?) Keďže sa o tom dni verejne vie a keďže tí ľudia sú náležite označení, nikomu snáď nenapadne vidieť v tom nejaké sexuálne obťažovanie. Je krásne konštatovať, že získať dobrovoľníkov pre takúto iniciatívu je zväčša celkom jednoduché – každý to totiž máme v sebe! Nielenže nás to nič nestojí, iba čas a trochu dobrej vôle, ale objať druhého človeka, hoci aj neznámeho, nám príde úplne prirodzené... až je to nápadné a zaslúžilo by si pristaviť sa pri tom a hlbšie sa na to objatie zahľadieť. Teda pouvažovať o ňom.

Keď som na jeseň minulého roka bol na seminári „Otcovo srdce“, vyzvali nás tam zamyslieť sa, akými cestami sa Boh usiluje komunikovať s každým z nás – pôsobením viac cez city, či viac cez rozum. Tiež tam rezonovala téma predstavivosti, alebo „jednoduché“ objatie Božích detí.

Sledovať, ako tam vpredu miestnosti stoja všetci členovia organizačného tímu a účastníci prichádzajú k nim rad-radom dať sa objať a väčšine z nich tečú pri tom slzy, môže na pohľad pôsobiť ako akási „citová davová psychóza“. Ale aj mne tiekli. Možno to bolo dojatím z tej citovo bohato pozitívnej atmosféry, a možno naozaj je to jedinečný Boží dar, ktorý vyvoláva vďačné dojatie a ktorý by sme si mali odovzdávať ďalej, ako často len môžeme.

Keď som sa nad tým zamyslel, uvedomil som si, že akási podvedomá schopnosť pocítiť Božiu lásku v láskyplnom objatí (ktoré nemusí mať v sebe niečo erotické), to ma sprevádza asi celoživotne. Avšak, v ostatnom čase si to akosi viac uvedomujem, keď mám pár ľudí, ktorí majú radi moje objatie, a ja to ich. Toto je zrejme naozaj krásny Boží dar, ktorý dal ľuďom, aby si mohli navzájom odovzdávať čosi z tej nežnej Božej lásky, symbolizovanej, ale aj reálne vyjadrenej gestom bezpodmienečného a kompletného prijatia do svojho náručia.

Aj na dovolenke v Chorvátsku, s partiou kolegov, po výdatnom rannom cvičení, krásne uvoľnení a naladení celkovou úžasnou atmosférou toho miesta a tej chvíle, sme sa „na dobrý deň“ navzájom poobjímali. Vraj, „desať objatí robí šťastný deň“. (Nejde o presný počet a nebude to zrejme až také jednoduché. Ale čosi to do seba má!) Bolo to ...skvelé. Ten deň už bol vynikajúco začatý!

Myslím, že každý deň by mohol takto začínať.

Myslím, že každý deň by mal takto začínať.

Myslím, že každý človek by mal takto začínať svoj deň – dostať od niekoho objatie (ako odkaz od Boha, že je milovaný), s vďakou ho vrátiť a odovzdať ho zas ďalším (s tým istým odkazom).