Včera sme sa rozlúčili s pápežom, ktorého opäť môžeme zaradiť do kategórie "mimoriadnych osobností", spolu s jeho predchodcami z dvadsiateho storočia. Je to veľký Boží dar - nebolo to v dejinách Cirkvi vždy tak. Mal som s týmto pápežom osobitný vzťah a duchovný dialóg-na-diaľku. Možno si táto chvíľa zaslúži, aby som sa o niečo z neho podelil.

Mal som tú česť učiť sociálnu náuku Katolíckej cirkvi v Trnave, v Ružomberku i v Krakove.

Učil som ju najprv historicky a neskôr na základe podstatných tém, ktoré Cirkev predkladala do sociálnej diskusie - od toho najužšieho "poľa", ktorým je manželstvo a rodina, až po to najširšie, ktorým je medzinárodné spoločenstvo, mier a zodpovednosť za planétu.

Pokladal som za podstatné vychádzať pri tom nie z nejakých interpretácií, ale priamo z prameňov, teda z cirkevných dokumentov. (Dostal som k tomu výborný základ - v rodine, čo sa týka postoja, a na univerzitách, kde som študoval, čo sa týka poznania.) 

Keď nastúpil na miesto Petrovho nástupcu Jozef Ratzinger, Benedikt XVI., prekvapil mnohých témou svojej programovej encykliky - Deus caritas est "o kresťanskej láske". V skutočnosti to nebolo až také veľké prekvapenie, aspoň pre tých, ktorí chápali kontinuitu jeho pontifikátu s predchodcom, Jánom Pavlom II., a neuniklo ich pozornosti jasné nasmerovanie Cirkvi do tretieho tisícročia práve akcentom na podstatu kresťanstva, teda na svedectvo lásky (pozri apoštolský list Jána Pavla II. Novo millennio ineunte).

Nejdem to tu do hĺbky rozoberať. Ale nasledujúca Benediktova encyklika bola venovaná nádeji (Spe salvi). Potom prišla jedna "sociálna" v tradičnom zmysle slova, Caritas in veritate. A nakoniec sa očakávala, "logicky", ešte jedna o viere - tú napokon publikoval pápež František, s vysvetlením, že je to výsledok spoločnej reflexie. Encyklika má názov Lumen fidei.

A tak som sa, aj ako veriaci človek, aj ako učiteľ, dostal pred otázku, prečo tieto tri témy a prečo v tomto poradí.

Tu je, s dovolením, moja vlastná interpretácia. (Veľmi som dúfal, že počas jedného môjho výnimočného pobytu v Ríme, už po Benediktovej abdikácii, sa mi podarí stretnúť sa a stráviť s ním aspoň päť minút, aby som sa ho mohol opýtať, či to vidím správne, ale nevyšlo to. Nevadí. Azda sa ho na to budem môcť opýtať raz, potom...)

Takže prečo pápež kladie taký dôraz na kresťanské "teologálne" čnosti, teda tie, ktoré nás spájajú s Bohom? Až taký, že im venoval svoje najdôležitejšie pápežské dokumenty. Myslím, že preto, lebo v nich je podstata našej kresťanskej existencie, ako aj zdroj "energie" na to, ako tú kresťanskú existenciu zrealizovať vo svojom každodennom živote, napriek slabostiam, pádom, zlyhaniam, pochybnostiam, či okolnostiam atď.

Tieto tri čnosti bývajú zväčša predstavované v poradí "viera - nádej - láska" (zrejme podľa toho, ako ich uvádza sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom).

Prečo teda Benedikt XVI. zvolil iné poradie?

LÁSKA ako prvá - lebo... je prvá. Ona je tá najdôležitejšia, najtypickejšia a - úprimne - aj najťažšia v celom kresťanskom živote. Na nej však stojí a padá tento život, či už ho vnímame u jednotlivca, alebo v ktoromkoľvek cirkevnom spoločenstve. 

Kde teda vziať na ňu silu a vytrvalosť?? 

Odpoveď je: v nádeji.

NÁDEJ, ako ju charakterizuje pápež Benedikt, je istota cieľa, ktorá dáva silu robiť práve tie kroky, ktoré k tomu cieľu vedú. Ona je teda tou vnútornou motiváciou vytrvať v dobrom.

Lenže kde vziať tú istotu?? 

Odpoveď je: vo viere.

VIERA je "svetlo", ktoré osvecuje celú našu životnú cestu, tým umožňuje porozumieť jej a žiť v láske, a zároveň robí z nádeje skutočnú energiu života. 

 

Vďaka, Benedikt XVI., za túto i mnohé ďalšie lekcie. Kiežby sme na ne nezabudli a neponechali ich len historikom...

 

P.S. Kedysi, keď pápež Benedikt odstúpil zo svojho úradu, venoval som tejto udalosti jeden svoj postreh tu, na svojom blogu: https://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/vdaka-skvelemu-petrovmu-nastupcovi