Opäť sa vraciam k jednej z tém našich pekných a dlhých cvičení. Predstavme si seba v chráme- to nebude ťažké.
Lukáš nám maľuje obraj farizeja s roztiahnutými rukami a zdvihnutou hlavou úplne vpredu, pred svätostánkom. Druhý človek, mýtnik , je schúlený v kúte a takmer sa neodváži zdvihnúť zrak, jediné slová ,na ktoré sa zmôže, sú :"Bože, buď milostivý mne hriešnemu". A možno je rád, že ho stade nik nevyhodil.
Farizejov a mýtnikov sú aj po dvoch tisícročiach plné kostoly a iba Tebe, Pane, je dané vidieť do týchto sŕdc.
Lukášov kolega Matúš nás v Horskej reči napomína nesúdiť. Ježišovými slovami, ktoré verne zachytil.
Navonok súdy robia väčšinou ženy, a väčšinou tie zrelšie...A máme takú skupinku, ktorá si svorne sadne do lavice rovno pred spovednicu, odkiaľ vidno kto, kedy, ku komu a ako často ide na spoveď. A potom, ke´d to človek počúva, ponáhľajúc sa domov z kostola a nepodarí sa predbehnúť, počuje ako z CD-čka: ....ktovie, prečo bola, čo zas...juj, ona- a jej nevesta, no to je peklo....alebo využíva, že máme teraz mladých, veď starý pán farár M.N. na druhej strane by jej vyčistil mandle...A ktovie či sa jej nepritrafilo ....že ešte v takom veku môžu mať....No ženy, to ja by som nemohla....
Ach, ty chúďa! Čo by si nemohla? Pokoriť sa, vyznať hriech, poprosiť o správny postoj, orientáciu v pochybnostiach, keď tak málo berieme do ruky Písmo a normou je nám internet, Nový čas a Markíza?...tak je?
Ale vrátim sa k sebe, aby som nesúdila aj ja....
Som smutná, že sa málokedy môžem pozhovárať s Pánom v kostole. Cez deň je zavretý, na schodisku počuť hukot áut, je to rušná ulica....A sotva ho otvoria, ešte si ani prvé návštevníčky neposadajú a okrem ruženca za vrece recitovaných modlitbičiek, nie všetkých cirkevne schválených...
Mali sme obľúbené adorácie.....kňaz vyložil sviatosť, pomodlil sa krátku modlitbu a nechal monštranciu dve hodiny vyloženú k tichej poklone.
Dnes už vylepšili aj to. Nielen na prvý piatok, kedy to patrí k pobožnosti, ale aj tie iné dni modlitby a invokácie, spoločne odriekané....spev, požehnanie. No ticha ....niet. To treba ísť fakt len zavrieť sa doma do svojej komôrky.....
Pritom, Svätý Otec viackrát vyzdvihol potrebu tichej adorácie.
Tak teda doma. O čom? Zväčša o iných....aprosby. Tých, čo ma o ne žiadali, za zdravie, pokoj v rodine, deti, národy, kde sa zabíja vojnami....ľudí, ktorí nás nedávno predišli do večnosti...
A potom prídem na rad ja.
Naradovaná, ak cítim nejaký dar.
Zničená, ak mám bolesť, najmä duchovnú. Na tie fyzické som akosi privykla. Ale duševné a duchovné: "Pane, prečo ja? Prečo, prečo? Plačem..."
Čas je, no nie využitý...koľkokrát sa ozvú staré krivdy. A pri čerstvej bolesti sa málokedy zmôžem na modlitbu. Trvá mi to dva-tri dni....okrem povinného breviára a sľúbeného ruženca....tam zasa myslím na iných.
Neodvážila by som sa ďakovať, že nie som ako iní, "zlí", neznabohovia, pohania, lakomci....
Na druhej strane niekedy neviem povedať ako to: "Buď milostivý mne hriešnemu"- ale... potom sa už neodvážim prosiť za seba. Mátajú mi v hlave myšlienky: "Mne nedá....nie som dosť zbožná, neurobila som toho v živote dosť..." A toto mi chýba. Viacej prosiť. Najmä ráno: Zveriť Otcovi, tomu najlepšiemu, do rúk celý deň a spoliehať sa na Jeho lásku viac ako na niečo, za čo by som "mohla dostať odmenu". O čo by bol môj život krajší....
Moja vina....