Samuel sa stal dospelým mužom a začal konať, k čomu ho povolal Pán.

Izraeliti  v boji s Filištíncami zasa raz podľahli  a čo horšie, podľahli aj Filištínci  pokušeniu  uniesť Izraelcom archu zmluvy! Ale nešťastná bola aj myšlienka Izraelcov priniesť ju so sebou do boja, lebo veď nie archa, ale Pán, ktorého bola symbolom pre dosky Zákona, im mal pomáhať v boji. V Šíle, pri mestskej bráne očakával Heli správu o výsledku.A dozvie sa nielen o prehre, ale aj o zmocnení sa archy, za ktorú sa cítil zodpovedný a o smrti svojich synov.  To bolo priveľa naň a padol mŕtvy. Bol kňazom a sudcom štyridsať rokov, Pán mu dožičil dosť času na napomínanie a pokánie za svojich synov i za svoju nedbalosť. Nevyužil ho.

A Filištínci? Archu nielen zobrali, ale dopustili sa, povedané našimi slovami, svätokrádeže....uložili ju k nohám svojej modly, boha Dagona. Na nasledujúce ráno našli Dagona padnutého na zem smerom k arche.Obyvatelia mesta Azot si svoju modli chytili a postavili ju opäť na miesto. Na druhý deň sa situácia zopakovala, ale Dagon už bol dolámaný a Azotčania zacítili Pánovu trestajúcu ruku v podobe rozmnožených potkanov a nasledujúceho moru a vredov.

Až tieto ťažké navštívenia donútili Filištíncov, aby archu radšej vrátili. Báli sa, lebo z histórie vedeli, ako pochodili Egypťania, keď prenasledovali Izrael.Ale úcta chýbala. Archu naložili na voz, ťahaný kravami V Betsamese sa Izraelci potešili, porúbali voz a pozabíjali kravy a obetovali ich. Archa dostala nové sídlo- Kirjatjarim.

Samuel získal na dôvere a vážnosti. Archa bola v Kirjatjarime dvadsať rokov a nakoniec sa aj odpadnutí Izraelci vrátili k Pánovi. Samuel napomínal ľud, aby sa zbavil všetkých pohanských božstiev, bálov a aštárt a prisľúbil im Pánovu pomoc, ktorá sa napokon prejavila víťazstvami nad filištínskymi útokmi va nasledujúcich rokoch. Samuel vybral miesto, položil naň veľký kameň, nazval ho Kameňom pomoci a povedal všetkému ľudu: "Až potiaľ nám pomáhal Pán!"

Čo ma oslovilo?

Archa, pri všetkej úcte, bola iba prostriedok, symbol úcty a príslušnosti k jedinému Bohu. Ľud na oboch stranách podľahol poverčivosti a pripisoval moc veci, arche.

Podobne sa správajú aj dnes kresťania, ktorí pripisujú moc symbolom, ktoré napríklad nosia na krku- medaily, škapuliar, krížik, majú doma posvätený obraz, kríž či ikonu, pamiatky z pútnych miest či relikvie svätcov.

Aj ja nosím, aj ja mám.

Lenže pomoc Pána a orodovanie Matky Božej a svätých nepochádza z kovu, dreva či plátna, z ktorých boli zhotovené, ani z ich umeleckej hodnosty.

Tie predmety nám majú  pripomínať, že Pán - a jedine on- je zdrojom našej spásy a pomoci na  príhovor a modlitby  Cirkvi a svojich svätých.

Veľmi prispieva v tomto smere poslušnosť autorite učiteľského úradu Cirkvi, nástupcom apoštolov. Oni sú povolaní k tomu, aby nás poučovali vo veciach viery.

Našťastie sa dnes už stáva menej, ale predsa občas, že niekto vyhľadá v chýrnom pútnom kostole najprv  sochu či obraz a verí viac v silu dotyku či bozku  bez toho, aby si najprv uctil sviatostného Spasiteľa.

Je pekné putovať a uctiť si pamiatky....ale nezabudnime, že najväčší zázrak zázrakov sa koná každý deň aj v tvojom obyčajnom kostolíku, kde rukami kňaza prichádza k nám Boh sám v Eucharistii.