Patróni

Narodila sa 2. januára 1873 v Alencone vo Francúzsku ako najmladšia z deviatich detí. Štyria bratia zomreli ako deti a všetky štyri sestry vstúpili do kláštora. Hoci mala Terézia iba štrnásť a pol roka, chcela nasledovať svoje sestry do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: „Prišla som, aby som zachraňovala duše, a najmä aby som sa modlila za kňazov.“ Večné sľuby zložila ako Terézia od Dieťaťa Ježiša a od Svätej Tváre. Túžila ísť do misií do Vietnamu, no chatrné zdravie jej to nedovolilo.

Ako 22-ročná začala na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) písať svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Je to kniha, ktorá ihneď dosiahla veľký úspech; bola preložená do mnohých jazykov a je rozšírená po celom svete. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. K svätosti išla „malou cestou – cestou duchovného detstva“, jednoduchou cestou dôvery a úplnej odovzdanosti v láske k Bohu: „Chcem, čo chce Ježiš, milujem, čo miluje on, hľadám, čo chce on.“ Chcela ostať maličkou, aby ju Boh dvíhal k sebe. Dávala prednosť tomuto „výťahu“ Božej lásky pred namáhavým výstupom po schodoch askézy, na ktorú necítila v sebe dosť síl.

Pre chudobnú stravu si mnoho vytrpela. Mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj pre krutú zimu, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Dostala tuberkulózu. Dňa 30. septembra 1897 ako 24-ročná Terézia zomiera, vyslovujúc jednoduché slová: „Môj Bože, milujem ťa,“ s pohľadom na kríž, ktorý držala vo svojich rukách. Posledné slová tejto svätice sú kľúčom celého jej učenia a jej interpretácie evanjelia.

Ako predpovedala, spustila z neba „dážď ruží“. Nikdy neprestala pomáhať tým najjednoduchším, najmenším, najbiednejším a trpiacim, ktorí ju vzývali. Darovala svetlo celej Cirkvi svojím hlbokým duchovným učením. Láska, ktorá naplnila celý jej život od detstva až po smrť, má tvár, má meno – je to Ježiš, o ktorom svätica neprestajne hovorila.

V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. Spolu so svätým Františkom Xaverským bola vyhlásená za hlavnú patrónku misií a popri Jane z Arku za druhú patrónku Francúzska. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi a dal jej krásny prívlastok: „expertka vedy lásky“.

Narodil sa 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch (dnes Dubovce) na Záhorí ako prvorodený syn v rodine Karola a Justíny Havlíkovcov. Počas dospievania počul v srdci Kristov hlas, a aj keď v tom čase nastali vážne zmeny v  živote na Slovensku, na konci leta 1949 vstúpil do noviciátu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Ladcoch. Jeho cieľom bolo stať sa misijným kňazom. Uprostred tzv. „Barbarskej noci“ bol odvlečený spolu s ostatnými novicmi na nútené práce. Neskôr začal pod vedením kňazov – pátrov vincentínov tajne študovať teológiu, čo ho stálo slobodu. Je priam neuveriteľné, že bol dvojnásobne odsúdený za „velezradu“ na jedenásť krutých rokov len preto, lebo sa chcel vzdelávať a pomáhať iným. Tak sa začala jeho krížová cesta v mnohých pracovných táboroch, uránových baniach a väzniciach.

Janko nikdy nezaprel svoje vincentínske misionárske povolanie ani medzi svojimi spoluväzňami, o čom svedčia jeho slová: „Všetkým tým tisíckam väzňov treba dať vedieť, že našou láskou je Kristus. To je vlastne náš celoživotný program.“ Aj keď jeho sen stať sa kňazom ostal nenaplnený, s  údivom sa tiež počúvajú slová, ktoré povedal svojej matke, keď ho jediný raz mohla prísť navštíviť: „Neplačte, mamka, chceli sme prinášať Bohu obetu na oltári, teraz mu dvíhame namiesto hostií svoje vlastné utrpenia a životy.“

V neľudských podmienkach Janka postihla vážna srdcová choroba napriek tomu, že mal skvelú kondíciu – v čase gymnaziálnych štúdií denne prešiel na bicykli 35 km do Skalice. Ťažko chorý sa dostal na „slobodu“, kde bol neustále sledovaný ŠtB, a po troch rokoch trápenia 27. novembra 1965 odišiel do domu Otca ako víťaz s dvoma trofejami: vencom čistoty a palmou mučeníctva.

On ako „MUKL“ –  „muž určen k likvidaci“ – sa nenechal zničiť ani zastrašiť. Niekto by mohol povedať, že pod ťarchou všetkých tých utrpení, ponižovaní a nespravodlivostí sa človek, ako bol Janko, psychicky zrúti a vzdá sa svojej vízie. No tento hrdina je veľkým vzorom každému mladému dnešnej doby. Ukazuje nám nesmierne výhody, ktoré plynú z nepretržitého „online“ spojenia s Bohom. Niet lepšieho pomocníka, ako je rovesník, ktorý rozumie problémom seberovných.

V lete 2013 sa v Skalici začal proces jeho blahorečenia na diecéznej úrovni. 

Pier Giorgio Frassati sa narodil 6. apríla 1901 v Turíne. Jeho otec Alfredo Frassati, senátor, veľvyslanec v Berlíne a zakladateľ denníka La Stampa, bol vplyvný, energický, niekedy až diktátorský muž. Matka Adelaide Ametisová pochádzajúca z bohatej rodiny bola maliarkou. Napriek podobnej povahe manželov často medzi nimi panovali nezhody a dusná atmosféra. A tak Pierova jediná mladšia sestra Luciana bola v mnohých situáciách jeho jediným spojencom. Veľa času trávili spolu, v škole chodili dokonca do jednej triedy. Táto nerozlučná dvojica sa po prvýkrát v živote musela odlúčiť až v roku 1913, lebo malý Pier Giorgio prepadol z latinčiny.

V rodine sa mu dostalo len málo kresťanskej výchovy. Každodenné sväté prijímanie bolo považované za prehnaný zvyk ženičiek. A tak sa matka v obave, že sa z jej syna stane svätuškár, zo všetkých síl postavila proti tejto túžbe Piera Giorgia. Až po dlhom čase sa mu podarilo matku presvedčiť, čo s radosťou zvestoval svojmu spovedníkovi: „Otče, vyhral som.“ Pier Giorgio sa zamýšľal aj nad otázkou povolania. V srdci cítil túžbu stať sa kňazom, aj keď vedel, že rodičia by boli proti. Mali so synom iné plány: slávnu budúcnosť v La Stampe.

Piera Giorgia mnohí poznali ako študenta, ktorý nevedel povedať nie, keď ho niekto prosil o pomoc, ako človeka pokojnej povahy, neobyčajne srdečného a úprimného. Veselosť, čistota, pokora a viera. To boli vzácne prvky jeho krásnej duše. Jeho veľkou láskou boli chudobní. Chodil z jednej chatrče do druhej a rozdával všetko, čo mal. Keď poobede prišiel domov, vypil kávu a ešte utekal do nemocnice, aby sa nakoniec vrátil až večer unavený, ale spokojný. Nežil pre seba; narodil sa, aby sa daroval. Dňa 22. apríla 1922 vstúpil do Tretieho rádu svätého Dominika a prijal meno Hieronym.

Laura Hidalgová bolo jediné dievča, voči ktorému prechovával zvláštnu náklonnosť.  Tento cit lásky k dievčaťu sa nikdy nenaplnil a ostal iba v jeho srdci. Prinášal to ako obetu za svojich rodičov, ktorí boli na pokraji manželskej rozluky a jeho vzťah s Laurou, proti ktorému rázne zakročili, by bol poslednou zámienkou na ich odlúčenie. Nechcel zničiť jednu rodinu, aby si založil druhú.

Silu na apoštolát nachádzal v modlitbe, ktorá sa pre neho stala pevným bodom denného programu. Nočné adorácie či modlitba posvätného ruženca boli preňho také samozrejmé ako jeho obľúbené výstupy na hory, kde túžil kontemplovať veľkosť Stvoriteľa. On sám o tom hovorí: „Sýťte sa anjelským chlebom a nájdete v ňom silu bojovať proti vášňam a proti všetkým protivenstvám.“

Pri návšteve chorých sa jedného dňa nakazil detskou obrnou. Jeho silné a pevné zdravie podťala choroba nevinných, choroba detí. Tam, kde objavil svoje najvyššie ľudské poslanie, našiel aj zavŕšenie svojej pozemskej púte. Zomrel v Turíne 4. júla 1925. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. 20. mája 1990. 

Narodil sa ako prvý syn Františka a Gizely 29. januára 1924. Otec František pracoval ako riaditeľ viacerých hospodársky významných spoločností. Matka Gizela mala vynikajúce vzdelanie, po sobáši ostala ženou v domácnosti. Rodičia Tomáša boli pôvodne židia, ktorí sa vzdali židovskej viery a neskôr, po niekoľkých rokoch bez vierovyznania, vstúpili do Katolíckej cirkvi. Tomáš bol vychovávaný v rodine, kde malo svoje miesto umenie, literatúra, cudzie jazyky a viera. I keď sa rodičia vzdali viery, nevzdali sa Boha. Hľadali a našli ho – v katolíckom kostole, na oltári.

Keď v roku 1939 žiadali všetci členovia rodiny o krst, museli napísať svoje zdôvodnenie. Tomáš napísal, že chce ako skutočný Kristov bojovník patriť do jeho „tábora“ a chce bojovať jeho zbraňami: prácou, láskou k blížnemu, jeho Duchom, pravdou a pevnou vierou. Na pätnásťročného mladíka to boli silné slová.

Rodinný život bol naplnený pokojom, láskou a snahou o porozumenie, ktorá sa prejavovala v častých diskusiách, korešpondencii medzi členmi rodiny, vyrábaním darčekov, spoločnými výletmi či duchovnými rozhovormi. Svedectvo Kristovej „armády lásky“, ako sa sami nazývali, bolo také silné, že viedlo ich blízkych a spolupracovníkov k zamysleniu sa nad tým, čo vedie a kto riadi život týchto ľudí.

V roku 1943 ukončil Tomáš svoje štúdium na ružomberskom gymnáziu maturitou. Po nej vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej, čo nebolo prekvapením. Kým ako dieťa a mladý študent prijal duchovnú výzbroj, po maturite sa rozhodol prijať i tú vonkajšiu a ukázať sa ako bojovník pred svetom.

Obdobie trvania Slovenskej republiky bolo poznačené vojnovým konfliktom, ktorý vyvolala tvrdá nemecká agresia. Jej vplyv postihol i Slovensko a prejavila sa voči židovskému obyvateľstvu. Rok 1944 priniesol pre Tomáša a jeho blízkych radikálnu zmenu v živote. Všetci boli zatknutí nemeckou armádou a deportovaní najskôr do ružomberskej väznice, neskôr do sústreďovacieho tábora v Seredi a nakoniec odtransportovaní do tvrdého koncentračného tábora Sachsenhausen v Nemecku. Tomáš šiel s otcom, matka s Jurajom. Tomáš a František v koncentračnom tábore trpeli terorom, šikanovaním, namáhavými nútenými prácami, no najväčší problém im spôsoboval neustály hlad. Zomreli počas pochodu smrti pravdepodobne 20. apríla 1945. Boli bezcitne zastrelení na okraji cesty príslušníkom Gestapa, ktorý nechcel pochopiť, že vyhladované telo Tomáša už nevládalo pochodovať. Františka, ktorý sa mu snažil pomôcť, stihol ten istý osud. Ich smrť nebola len smrťou mučeníkov, ale predovšetkým smrťou vyznávačov. Slová „ktorý bol pre nás bičovaný“ pripomínal František Tomášovi v sústreďovacom tábore a pri práci. Tieto slová pravdepodobne opakoval i pri pochode smrti, keď museli kráčať pomedzi kričiacich gestapákov s jedinou vidinou – smrť.

Nasledovanie Krista až do zabudnutia seba ukázal Tomáš nielen slovami, ale aj obetovaním samého seba za Krista i židovský národ. Dal všetko, čo mal – seba samého.

Alojz sa narodil 9. marca 1568  v známej šľachtickej rodine. Jeho otec Don Ferrante Gonzaga bol markí­zom a pánom mesta i hradu Castiglione delle Stiviere v blízkosti jazera Lago di Garda v severnom Taliansku. Často vystupoval v dôležitých službách španielskeho kráľa Filipa II.

Otec si robil nároky, že Alojz ako prvorodený bude dedičom castiglionského panstva

i gonzagovských privilégií na kráľovskom dvore. Keď do rodiny pribudli ďalšie deti a matka ich viedla k modlitbe a dobroprajnosti, otcovi sa to nepáčilo. Rozhodol sa poslať Alojza i s mladším bratom Rudolfom do Florencie, na dvor veľkovojvodu Františka de' Medici. Bratia tam zastávali úlohu kniežacích pážat. No Alojza nevedel odvrátiť od záujmu o duchovný život ani prepych, ani pôžitky veľkovojvodského dvora. Rád navštevoval florentské kostoly, z ktorých si obľúbil zvlášť starý Kostol Zvestovania. Tam sa vo veku desiatich rokov zasvätil Panne Márii a urobil sľub večnej čistoty.

Na jeseň 1581 sprevádzal Alojz i s dvoma mladšími bratmi ovdovenú rakúsku cisárovnú Máriu na španielsky kráľovský dvor. Tam bol dva roky čestným pážaťom španielskeho následníka trónu Don Diega. V tom istom čase študoval filozofiu na alcalskej univerzite. Vtedy sa vykryštalizovalo aj jeho životné povolanie. Po prečítaní istého spisu sv. Petra Kanízia a niektorých listov jezuitských misionárov sa Alojz rozhodol, že vstúpi do mladej jezuitskej rehole, ktorá v tom čase veľa vykonávala v službe Bohu a ľudom.

Alojzovo rozhodnutie nahnevalo otca a dva roky musel vytrvalo bojovať, až otec konečne ustúpil. Zriekol sa dedičstva v prospech brata Rudolfa a roku 1585 vstúpil do jezuitského noviciátu v Ríme.

Hlboký duchovný život, ktorý Alojz viedol vo svete, sa naplno prejavil po jeho vstupe do rehole. Vedel sa však i nenútene zabávať. Keď sa ho raz v čase voľna pri hre pýtali, čo by urobil, keby vedel, že o chvíľu zomrie, odpovedal: „Pokračoval by som v hre.“ Táto epizódka svedčí tak o Alojzovom všestrannom záujme o život, ako aj o jeho čistom, spokojnom svedomí, spojenom s odovzdanosťou do Božej vôle.

Roku 1591 vypukol v Ríme mor. Jezuiti otvorili nemocnicu, kde prijímali chorých postihnutých na  mor. Alojz sa tiež prihlásil do tejto služby. Raz natrafil na ťažko chorého, ktorý ležal opustený na ulici. S vypätím všetkých síl ho vyložil na plecia a odniesol do nemocnice. Bol to posledný výkon jeho samaritánskej služby. Keď sa vrátil zoslabnutý do kláštora, musel si ľahnúť a po niekoľkých dňoch 21. júna 1591 zomiera.

Pápež Benedikt XIII. v roku 1726 vyhlásil Alojza Gonzagu za svätého a o tri roky neskôr za patróna študentov a mládeže. 

Narodila sa 16. októbra 1890 v talianskom meste Corinaldo ako druhé zo šiestich detí chudobnej roľníckej rodiny. Keď mala štyri roky, rodina sa musela kvôli lacnejšiemu nájmu pôdy presťahovať do Ferrier di Conca neďaleko Nettuna spolu so susedmi Serenelliovcami. Každý večer sa modlili ruženec spolu so starým Serenellim a jeho dospievajúcim synom Alessandrom, ktorí s nimi bývali v jednom dome. Jednoduchosťou a úprimnosťou svojej modlitby sa toto dievčatko neustále viac primkýnalo k Bohu.

Máriina cesta k svätosti bola nebadaná a skrytá v každodennom neľahkom živote. Keď mala desať rokov, otec jej zomrel na maláriu. Mama chodila na pole miesto neho, aby nestratili pôdu, a tak malá Mária s láskou slúžila Bohu vernosťou v každodenných povinnostiach – upratovala dom, opatrovala štyroch menších súrodencov, varila, prala a obšívala bielizeň aj Serenelliovcom. Chodievala predávať vajíčka a holuby do mesta vzdialeného desať kilometrov. Vždy zašla k svätostánku otvoriť Pánu Ježišovi svoje srdce. Zverovala mu, čo ju trápi, medzi iným aj Alessandrovo nedobré správanie. Chlapec mal neľahkú mladosť, kedysi pracoval medzi námorníkmi, dostal sa do všelijakej spoločnosti. Jeho srdce sa pošpinilo a tieto myšlienky ho prenasledovali aj neskôr, ba čoraz viacej pri pohľade na Máriu. Jej nevinnosť ho oslovovala, najmä keď po prvom svätom prijímaní doslova pozoroval zmenu na jej tvári, tak zvláštne krásne žiarila. Zároveň však v jeho srdci klíčila žiadostivosť. Raz, keď boli všetci na poli, pokúsil sa ju zneuctiť. Keď žiadal, aby ho mala rada, Mária rázne odmietla s tým, že mať rád je niečo úplne iné, že to, čo chce on, je hriech a to Pán Boh nechce. Dievča zostalo veľmi otrasené a ustráchané. Alessandro na ňu zaútočil ešte viackrát, až sa napokon rozhodol, že za odmietnutie ju zabije. Vykonal, čo si zaumienil. Hriech na seba vždy nabaľuje ďalší hriech. Alessandrova žiadostivosť ho viedla až k vražde. Dobodal ju nožom, rozrezal jej vnútornosti. Po namáhavom prevoze a ešte namáhavejšom zašívaní rán bez narkózy, keď Mária neustále v bolestiach opakovala: „Všetko pre Ježiša a s Ježišom,“ sa 6. júla 1902 narodila pre nebo.

Alessandro bol odsúdený na tridsať rokov väzenia. Po čase sa mu snívalo s Máriou, ako mu v záhrade podáva krásne biele kvety. Vrah tušil, že Mária mu odpúšťa, a keď mu ešte biskup pri návšteve prezradil, že pred smrťou vyhlásila: „Z lásky k Ježišovi mu odpúšťam z celého srdca a v nebi ho chcem mať pri sebe,“ rozľútostil sa a činil pokánie. Za dobré správanie ho pustili o pár rokov skôr. Ihneď šiel poprosiť o odpustenie Máriinu matku. Svoj život dožil ako pomocník v kapucínskom kláštore. Zanechal napísané silné svedectvo o tom, ako mu Mária z neba pomáhala prežiť čas vo väzení. Jeho obrátenie bolo prvým ovocím Máriinej obety života pri obrane čistoty. V roku 1947 bola blahorečená a od roku 1950 je vzorom ako svätá.

Gianna sa narodila 4. októbra 1922 v talianskom mestečku Magente. Jej rodičia, hlboko veriaci ľudia, vedeli, že život je dar. Toto vzácne posolstvo vpísali Gianne do srdca nielen tým, že ju s láskou prijali ako desiatu z trinástich detí, ale aj výchovou plnou lásky a obety, ktoré boli základom ich posväcovania sa uprostred každodenného rodinného života.

Mladosť je často náročná. Ani Gianna to nemala ľahké. Maturovala v roku 1942, keď okrem bolesti zo zúriacej vojny prežila v priebehu štyroch mesiacov aj stratu oboch rodičov v dôsledku choroby. Mladú Giannu však utrpenie a bolesť formovali, lebo prijímala silu od Boha. Trávila s ním veľa času v modlitbe, na svätej omši, rozdávala jeho lásku iným. Organizovala rôzne výlety pre mladých. Mala rada prírodu, lyžovanie, hudbu. Túžila po svätosti, hľadala ju v každodennosti života. Vďaka odhodlaniu a vytrvalosti sa v roku 1949 stala lekárkou. Vnímala to ako svoje poslanie. Často opakovala, že ako laici môžeme pôsobiť aj tam, kde sa kňazi nedostanú. Preto nikdy neliečila len telo, ale vždy sa snažila s láskou upriamiť svojich pacientov na Lekára ich duší a tiež im pripomínala, že jeho uzdravujúcu lásku môžu nájsť aj skrze službu kňazov.

Tvrdila, že láska je najkrajší cit, ktorý Boh vložil človeku do srdca. Bola veľmi rozvážnou a múdrou ženou, ktorá vedela, že zaľúbenosť nie je len akési pobláznenie. Práve naopak. Jej veľkosť a dôležitosť vyzdvihovala tým, že ju definovala ako vôľu a ochotu zdokonaľovať seba samého i milovanú osobu. Keď sa zaľúbila do Petra Molla, čistota bola pre ňu samozrejmosťou. Uvedomovala si, že je to neľahká úloha. Tvrdila, že ju nesmieme vnímať ako izolovanú čnosť. Na žitie tohto pokladu potrebujeme pestovať mnoho čností. Túžila sa stať dobrou a láskavou manželkou, pripravenou na všetky obety, ktoré bude spoločný život vyžadovať. Z listov sa dozvedáme, že sa neustále spytovala samej seba i Petra, či je vôbec hodná takej vzácnej úlohy. 

Gianna a Peter sa v roku 1955 vzali. Gianna obdivuhodne zvládala spájať povinnosti manželky, matky i lekárky. Boh ich obdaril troma deťmi. Všetky tehotenstvá boli plné ťažkostí, Gianna však aj v nich žila lásku plnú obety. Netušila, že pri štvrtom bábätku jej obeta prerastie v úplné sebadarovanie. Počas tehotenstva jej diagnostikovali cystu, ktorá vyžadovala operáciu. Tá by znamenala smrť pre dieťatko. Gianna preto podstúpila len minimálny lekársky zákrok, ktorý však pre ňu znamenal maximálne riziko. Bola neoblomná. Chcela zachrániť dieťatko za každú cenu. Aj za cenu svojho života.

Na kríži Kristus svojou obetou navždy potvrdil, že je Emanuel, Boh s nami. Bol práve Veľký piatok roku 1962, keď malá Gianna Emanuela prišla na svet. Jej mama po siedmich dňoch plných smrteľných zápasov odišla k Bohu. Dcéra sa neskôr z vďaky za jej obetu stala tiež lekárkou. Gianna Beretta Mollová bola v roku 1994 blahorečená a v roku 2004 vyhlásená za svätú.