Len aby nám to nezovšednelo.
Koľkí z nás potrebujeme učiť sa nad Eucharistiou vždy nanovo žasnúť a povedať – také niečo sme ešte teda nevideli. A najmä my kňazi, môžeme ešte dodať – tak takéhoto dačoho sme sa ešte nedotýkali. /Ale vlastne každý veriaci sa môže Boha dotknúť pri svätom prijímaní./ My sa môžeme dotknúť – živého Boha, Kristovho tela. Len aby nám to nezovšednelo, lebo sa Ho dotýkame stále... Preto vždy nanovo potrebujeme učiť sa nad Ním žasnúť... Nedotýkame sa iba obruby jeho šiat, ako ktorási chorá žena v evanjeliu, ale dotýkame sa priamo jeho tela. Celkom dôveruje naším ľudským rukám. Napospas, celkom napospas sa nám dáva do rúk. Dôveruje nám. Boh celého sveta sa nám vydáva do rúk. Ján Mária Vianney hovorí a žasne: „Držím ho v ľavej ruke, ostáva v ľavej ruke, držím ho v pravej ruke, ostáva v pravej ruke.“ To je poslušnosť. Všimnime si ako aj nás Kristus v Eucharistii „poslúcha“. Všimnime si ako Ježiš poslušne trpí aj moju neúctu, ľahostajnosť, nevšímavosť... Uvedomujeme si to? Pozrime sa – my kňazi - ako napr. rozdávame toto Kristovo telo? A keď zosypávame Eucharistiu, keď purifikujeme... A veriaci – ako sa správajú po sv. prijímaní k tomuto presvätému Kristovmu Telu, pri adorácii..?
Čo ma ešte učí pohľad na Eucharistiu? – čistote. Ďalšia z troch evanjeliových rád. Čistota – pozrime aká nádherná a biela je tá hostia, a pritom akoby nahá, „bez oblečenia“ - učí nás s úctou hľadieť na ľudské telo – premáhať zmyselnosť. Chrániť si zrak pred všetkým, čo ponižuje ľudskú dôstojnosť – a vždy túžiť po tom, aby náš pohľad spočinul iba na Kristovi. /Na ňom niet nijakej viny, okrem tých našich – veď on naše hriechy premieňa na takúto belosť, tak ich čistí./ A keď sa na neho pozerám a dotýkam sa ho, nech mi to vždy pripomenie, aby som aj ja mal stále také čisté srdce, nedajbože zaťažené ťažkým hriechom a tak sa ho dotýkal...
Ďalej nás pohľad na Eucharistického Krista učí chudobe? Pozrime obyčajný chlieb. Nie torta, či nejaký vyberaný koláč, či iné kráľovské jedlo... Chlieb, ktorý chce byť dostupný všetkým. Taktiež si všimnime, že na tej bielej hostii niet nijakých ozdôb, ničoho. Celkom nič výnimočné - pre vonkajší pohľad.
Chudoba. Nechýba nám aj dnes obzvlášť táto čnosť? Pozrime, čo hovorí o. b. Vojtaššák kňazom o chudobe?: „Čo je veľká bolesť, že veľké množstvo vznešených údov Kristovho kňazstva sa spolu so svetom čoraz viac klania mamone. Toto je epidémia dnešných čias, ktorá mnohých necháva nešťastných tak pre tento, ako aj pre večný život. Kto ju bude liečiť? Chudobný kňaz, chudobný v duchu, blčiaci láskou chudoby, je najsilnejší reformátor. Svojou chudobou robí zázraky, svojou chudobou vedie ľudí od mamony k Bohu. Hoci sa pohŕda jeho učením, nepohŕda sa ním samým, lebo sa na neho hľadí ako na príklad chudoby... Náš umiernený stôl, pokorný dom, pokorné aj naše obliekanie..., žiadny luxus.“
Niekedy v rečiach počúvame - dobrá farnosť, zlá farnosť... a to podľa čoho delíme? V čom je bohatstvo farnosti? V dušiach ľudí. Každá farnosť, ktorá má duše je bohatá. (A farnosti bez duší nemáme.)
Prečo sa stávame kňazmi? Aby sme sa podobali na Krista – a dnes krátko uvažujme práve o našom pripodobnení sa Kristovi, ktorý je chudobný, čistý a poslušný. A keď takto o Kristovi uvažujeme – môžeme povedať– také niečo sme ešte nevideli. Toľkú chudobu, toľkú poslušnosť, toľkú čistotu. Nech nám pohľad na Eucharistického Krista, stále toto pripomína.