Takýto radostný telefonát ma vyrušil počas stretnutia s birmovancami. Zvyčajne nedvíham, ale toto číslo som dôverne poznala, lebo posledné dva mesiaca nebolo dňa, keby by nebolo bývalo mailu, sms-ky alebo telefonátu: "Teta, a modlíte sa?"
Odpovedala som jedným starým východným príslovím (krajinu pôvodu som zabudla)- Ku brehu plávaj a ku Bohu sa modli!
Neviem, či je maturitná skúška celkom spravodlivá vec. Nezdá sa mi, že by štyri-päť známok boli obrazom toho, čo človek skutočne vie.
Mali sme výbornú spolužiačku, chápavú a šikovnú. Veľmi túžila študovať práve odbor, z ktorého napokon na prvý raz....nezmaturovala. Tie sny mladosti, to čo robí mladých krásnymi, sa rozplynuli ako pena. Na maturitné stretnutia síce zakaždým príde- možno vďaka tomu, že ani spolužiaci, ktorí získali viac titulov, si na ne nepotrpia ale nechajú ich pred vstupom do miestnosti, kde sa oslavuje....ale vždy si vzdychne: nedosiahla som cieľ.
Výpadok, "okno". Nespomenieš si, ani keď si to celé štyri roky vedela. Tréma, stres....
Tú, čo "nedosiahla cieľ", zvykneme povzbudiť , že dostala náhradu- manžela s dobrým srdcom a to čo nedosiahla ona, podarilo sa deťom....a sú všetci zdraví a majú sa radi. Nie je to viac? Mne sa vidí, že áno. Na ostatných fotkách už boli aj vnúčence...
A neviem čo sa stalo, ale mali sme chlapčiska- okrem telesnej , občianskej výchovy a biológie štvorky zhora až dole, dokonca s prižmúrením oka....Akonáhle sa dostal pred tabuľu, zlyhal. Písomky? Podozrievali ho, že opisuje, tie mal dobré.No nikdy ho nenachytali s ťahákom alebo inou pomôckou. On to vedel, no mal štyri roky strach...nik nevedel, aké má doma podmienky.... To nám povedal až desať rokov po maturite.
Na maturitách každý žasol. My sme mali také šťžastie, že sme jeden deň zmaturovali zo všetkého a ďalšie noci sme už spávali spánkom spravodlivých.Teraz, chúdence, aj tri-štyri dni za sebou. Denný nápor na nervy... Prešiel všetky štyri komisie a výsledok dve výborné a dve chválitebné.
Šťastie či nešťastie, že sa nebrali do úvahy výsledky celého pobytu na škole?
Pre dievčinu nešťastie, pre mládenca šťastie. Išiel si najprv trochu zarobiť na štúdiá a pretože prijímaciu komisiu zaujímala len maturita a výsledky testov a pohovoru, bol prijatý. Bol výborným lekárom, už je na dôchodku. A nikdy sa tým nechvastal.
Nuž, je po maturitách a dopadli ako dopadli.
Náš staručký triedny pán profesor, ktorého pamiatku si deň pred Turícami uctíme minútkou ticha na ďalšom stretnutí, hovorieval - vtedy sa ešte nesmel v školách spomínať Pán Boh-
Život nás často zavedie na neočakávané cesty. Nie je dôležité, ako vysoko vystúpime, ale čo dokážeme zo získaného zmajstrovať tak, aby to neostalo iba nám, ale aby sme svoje hrivny rozdali. Kto poznal evanjelium, pochopil. Život sa neskladá len zo zamestnania, hoci bez neho je to veľmi, veľmi ťažké...Ani už každý nerobí to, čo by ho bavilo. Ale vždy možno vnímať ľudí okolo seba- rodinu, kolegov, susedov....a úsmev a dobré slovo urobí dakedy zázraky.
Tak Vám, maturanti, želám úspechy a splnené sny, ale najmä to, čo je najpotrebnejšie.A z čoho budeme maturovať až vtedy, keď sa budeme odoberať do večného domova- LÁSKU !