Všelijaké sú osudy tých, čo odchádzajú zo Slovenska za prácou. Táto žena nemusela. Len mala túžbu urobiť niečo pekné.

Keď  mala  trinásť, prišla o oko. Pri detskej hre. Rodina bedákala, vyučenie alebo stredná škola  mala byť  nesplneným snom. Keď nosila na kabáte zelenú stužku maturantov, dedina bola hore nohami. Aj zamestnanie bolo, aj koníčky pre voľný čas. Nebolo treba pristavovať pri dome osobitnú chyžu pre  „kaliku“. Šport, tanec, kultúra- všetko sa stalo bežnou zložkou jej života a navyše sa naučila dva cudzie jazyky. Aj vydať sa mohla- a nie raz. Prvým pytačom bol mladý majster, ktorý jej vyhotovil krásnu protézu , takže kto nevedel , ani nepostrehol že Laura nevidí. Posledným mladý športovec s podobným postihnutím, ako mala ona.Vedela šetriť, vedela si aj prizarobiť šikovnosťou. Málo svadieb , krstín či promócií nevoňalo jej tortami a zákuskami. Pocestovala kus sveta, len čo sa dalo. Potom  tragicky zahynul snúbenec a onedlho mamka, ktorá si nikdy nesťažovala na chorobu. Súrodenci mali svoje rodiny, ale keď deti odrástli, prestali ju pozývať. Odrazu sa ozvala na Skype. Z Írska.

„A čo som mala doma robiť? Ponúkla som sa jednej rodine za kuchárku.“ Po niekoľkých týždňoch na túto prácu vzali iné dievča, ktoré nevedelo jazyky a z Laury sa stala niečo ako komorná. Stará pani, ktorej manžel ešte stále prednáša na univerzite, potrebovala niekoho, kto jej pomohol s hygienou, jedlom, prechádzkami, sprvoti aj kultúrnymi podujatiami, ktoré neskôr pre demenciu vypadli. Ale Laura to nevzdala. Nie je tam pre zárobok. Ona by si zarobila aj tu. Najprv chcela ísť len tak, na rok, zažiť trochu cudzieho vzduchu. Už sú to viac než tri roky. Domov príde na dva- tri týždne.

„Neprídeš na Vianoce?“ pýtam sa.

„Nie, nemohla by som Alice nechať samotnú! Prilipla ku mne, mám voľno iba keď spí.“ Ukladá ju do postele ako dieťatko, celý deň sa takmer nepohne od nej. Alice je protestantka, ale Laura sa s ňou modlí. Skôr jej aj čítavala. V nedeľu zájde na sv. omšu do slovenskej komunity, trochu porozpráva  s krajanmi, ale verne sa vráti a poslúži jej ako dobrá dcéra, keď sa stará o svoju mať.

Kedysi dávnejšie som v jej spevníku videla zaujímavý obrázok. Linoryt studničky a pri ňom nápis: „Aký jednoduchý a pekný je môj život. Dávať, stále dávať.“ Zrejme sa jej to stalo životným krédom.