Z vďačnosti za duchovné vedenie počas študentských rokov výnimočným kňazom Ladislavom Vráblom by som rád všetkým priblížil túto vzácnu osobnosť skrz svoje spomienky a ponúkol tu aj priestor na spomínanie všetkých tých, ktorí ho ako študenti spoznali a ovplyvnil ich život.

Aj takýmto skromným spôsobom sa mu chcem poďakovať za všetky riziká, ktoré s nami za čias socializmu podstupoval. Ďakujeme mu za nebojácne otvorenie priestorov fary na stretávanie a naše aktivity i otvorenie jeho srdca pre mladých v zložitých rokoch, keď vládla KSČ a ŠtB.

Ja môžem ohraničiť moju skúsenosť s ním len na roky 1987 až 1991. Potom to už boli len príležitostné stretnutia. Ale aj za tieto krátke roky ma výrazne ovplyvnil. Keďže za socializmu v mojom rodnom meste bola obmedzená možnosť náboženského vzdelávania mimo kostola, veľmi dobre mi padlo, keď som sa mohol pridať k iným študentom, ktorí chceli duchovne rásť aj počas štúdia na VŠ. Lacko Vrábel mal pre nás otvorenú faru v piatok i sviatok. My sme to aj veľa využívali. Mnohí sme nechodili domov ani cez víkendy, lebo nám bolo dobre spolu. U Františkánov to však neboli len sv. omše, adorácie, či stretká s rozoberaním duchovných záležitostí, ale aj práca pre druhých. Tam som sa naučil všímať si aj osamelých starých a chudobných ľudí, a pomáhať im podľa ich potreby. Spoznal som veľkého spisovateľa, filozofa i hudobníka Pavla Straussa, navštívili sme detské domovy, dokonca neskôr som bol s ním aj vo väzení v Ilave ako miništrant pri omši pre väzňov. Lacko mal veľa dobrých vodcovských nápadov. Vo mne nadlho zarezonovali niektoré jeho  myšlienky:

„Keď si aktivitu vymyslel, tak ju aj zrealizuj.

Máme dve uši a jedny ústa. Treba viac počúvať, až potom hovoriť.“

Dvíhal nám latku náročnosti k sebe, to dvíhalo kvalitu nášho spoločenstva. Vytvorili sme spoločenstvo študentov pochádzajúcich z celého Slovenska naprieč mnohými rokmi. Lacko nás vedel navzájom pospájať a pomáhať si v tých ťažkých časoch. Po revolúcii sme pod jeho vedením aktívne rozbehli prácu medzi študentami. Organizovali sme kresťanské plesy, turisticko-duchovné akcie pre mladých, náboženské pobožnosti, akcie spevokolu, navštevovali púte, zabezpečovali náboženskú literatúru. Z tohto spoločenstva vyšlo veľmi veľa duchovných povolaní, čo určite veľmi hnevalo zodpovedných za výchovu  mladých k uvedomelému komunistickému zmýšľaniu. Aj v prípade mojich blízkych spolužiakov viacerí zmenili pri konci štúdia na VŠ svoje smerovanie štúdia a prešli do seminárov, či reholí. A to hlavne zásluhou tohto nenápadného kňaza. Svojím neustálym vtipom, ale aj dôrazným vedením v problémoch a krízach zorientoval mnoho mladých v živote. Aká bola kvalita jeho vedenia sa asi najviac ukázalo pri životnej dráhe Mariana Kuffu, lebo tohto výnimočného kňaza pozná hádam celé Slovensko. Marian bol Lackom v mnohom ovplyvnený. Z Nitry potom odchádzali nielen inžinieri potrební pre poľnohospodárstvo, ale aj budúci kresťanskí starostovia, poslanci, kňazi a rehoľné osoby. Podľa mojich informácií Lacko doviedol ku kňazstvu alebo reholi 55 mužov, tiež niekoľko žien oblieklo rehoľné rúcho pri jeho sprevádzaní. Veronika Terezia Racková, ktorá zomrela v Afrike pri misionárskej práci tiež patrila do tejto skupiny. Zároveň medzi nami vzniklo aj veľa dobrých kresťanských manželstiev, tieto rodiny sú doteraz oporou pre kňazov v ich farnostiach.

Svoje spomienky nám dal aj Peter P. z obdobia roku 1989:

Keď začínala revolúcia 89 prišli študenti s plagátmi z Bratislavy aj do Nitry. Prodekan oznámil, že kto zo študentov bude aktívny pri distribúcii, bude okamžite vyhodený zo školy. S týmito materiálmi sme v Nitre prišli pred internát Pribina. Okolo nás sa tam začali motať policajti, potom nás legitimovali. My sme stihli vrece s plagátmi schovať na vrátnici. Policajti si nás zapísali, museli sme povedať kde ideme a keď nás pustili, vrátili sme sa pre ne. Potom šla druhá hliadka a pochopili sme, že máme okamžite ujsť s letákmi., Tak sme sa rozbehli a nič rozumné nás nenapadlo, len sa schovať na faru u františkánov. Lacko nás prijal a tak nám veľmi pomohol. 

Hneď sme aj dostali poučenie ako vypovedať keby sme boli na výsluchu. Myslím, že povedal že podľa paragrafu 100 ak mám k osobe, o ktorej mám vypovedať vzťah ako k vlastnému bratovi, nie som povinný odpovedať.

Beáta P. pridala tiež jeden z typických Lackových výrokov a svoju skúsenosť: "Chyby minulosti naprav skutkami budúcnosti"

Keď sme boli za ním v auguste, vošli sme do jeho izby, no bol trocha zmenený, my sme mali s Petrom rúška a ja sa ho pýtam, poznáte nás, a on sa rozosmial a šibalsky hovorí: Nie,  Betka  nepoznám Vás. Schuti sme sa zasmiali.

Takto na neho spomína Eleonóra:

Na Lacka Vrábela si spomínam od 1. ročníka VŠP. Ku „ frantom „ ma doviedol Peter Šugerek, ktorý bol z Podolinca a jemu o mne hovoril dnes už nebohý DP Jozef Pataky, ktorý pôsobil ako kaplán  niekedy u nás v Kežmarku, a potom išiel do Podolinca za správcu farnosti. Spomínam si, že farnosť, ktorú spravoval Lacko Vrábel bola veľmi živá, plná študentov VŠP a dvere fary boli pre nás vždy otvorené a fara bola miestom, kde sme sa stretávali, vzájomne sa povzbudzovali, spievali, my dievčatá aj pratali faru a keď nebol Lacko prítomný, tak jeho mamka nás poprosila, aby sme použili aj diavu, čo Lacko nemusel. Lacko mňa a moju spolužiačku Evku zaviedol raz večer po svätej omši do Domova opatrovateľskej služby k dnes už nebohej tetuške Milke, ktorá postupne strácala zrak, bola sama, sestra jej zomrela a potrebovala pomoc. My sme sa o ňu starali, boli sme jej očami, pomáhali sme jej v domácnosti, robili sme nákupy, spoločnosť, pripravili sme jej malú oslavu jej 80. narodenín. Pomáhali sme aj iným starčekom a to všetko bola zásluha Lacka, pretože starkí dôverovali jemu a vedeli, že nás doviedol on. Jeho humor, veselosť, optimizmus a starostlivosť o naše duše, to bolo silné. Mne osobne veľmi pomohol pri smrti môjho manžela modlitbou, ale aj radou, ktorej som sa držala, aj keď to bolo mnohokrát veľmi ťažké, ale stálo to za to a dnes túto radu dávam aj iným, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ja. V deň oslavy 50. narodenín  Lacka Vrábela v Nitre v seminári som sa dozvedela, že môj nebohý manžel ho ako prvý oslovil, aby študentov v Nitre podchytil, že je nás veľa a stalo sa. Pre mňa čas strávený v Nitre ( 5 rokov 1978 – 1983 ) bol časom mnohých milostí, radosti, vynikajúceho spoločenstva, prípravy na sviatostné manželstvo, rozhovorov s Lackom, ale aj Paľkom Gavendom. Bol to čas strávený aj s mamkou pána farára Lacka. S Lackom som bola v kontakte aj počas jeho pôsobenia v Žakovciach, bol s nami – žiakmi CZŠ Sv. Kríža Kežmarok aj na fatimských sobotách v Levoči, kde sa venoval  žiakom tejto školy, keď sa nám pokazil jeden z troch autobusov a my mamy, ktoré sme to organizovali sme mali plné ruky starostlivosti o väčšie deti. Myslím si, že jeho modlitby a obety za nás, nás sprevádzajú denne a ja osobne som mu vďačná za študentské roky v Nitre a jeho sprevádzanie nás študentov v čase tvrdej totality.

Zásluhou Lacka sme mali prístup k rôznej samizdatovej literatúre a na fare sme pozerali filmy s kresťanskou tematikou a bolo to vynikajúce aj v tom, že Lacko spájal mladých ľudí, voľný čas sme trávili zmysluplne, nemali sme čas na hlúposti a vlastne sme vykonávali dobrovoľnícku službu tam, kde nás bolo potrebné  -  v  mnohodetných rodinách, aj môj nebohý manžel s Mariánom Železníkom na stavbe domčeka u známych, ktorým dom zhorel a vďaka Bohu sa nikomu nič nestalo pri tom požiari.

Oľga K. (rehoľná sestra Nikola) pridáva:

"Spomínam na tie jeho vtípky, keď si doberal personál v nemocnici, keď mu s radosťou išli oznámiť dobrú správu z vyšetrenia, že v hlave nič nenašli... A klasická Lackova reakcia : "To som ja už dávno vedel, že tam nič nemám. Hahaha"

Táňa B. si tiež rozpamätala niečo zo zážitkov s ním:

"Keď sme išli z fary z tajného  stretka celá partia ešte za socializmu zahlásil: „Nezabudnite si vziať kríž a spievať, keď budete vchádzať na internát, ha ha ha,  zakázané ovocie najlepšie chutí...

Keď som „lietala“ zo skúšok a hovorila mu o mojej beznádeji, Lackova odpoveď bola: Odídeš vtedy, keď ti dekan školy odnesie kufre na stanicu... A tak som veru školu dokončila."

Na roky s Lackom veľa spomína aj Janko Hudáček:

Do Nitry

Do Nitry sme prišli v roku 1977. On v lete ako farár pre Horné mesto, ja ako študent MF VŠP (hnojáriny). Naše prvé osobné stretnutie vyvolali vlastne komunisti, ktorí ma chceli získať do strany. Bol som ďaleko z domova (Lendaku), ale môj rodák Števo Gallik, vtedy bohoslovec, poslal za mnou „pána piataka“ Jožka Šuvadu (tiež goraľa zo Suchej Hory na Orave), aby som sa v tej ďalekej Nitre nestratil (nie len fyzicky, ale najmä duchovne). Ten ma zobral získať radu, ako sa nestať komunistom, na faru. Poznal kaplána Ferka Rábeka (z Močenku, ktorého sestru si neskôr vzal za manželku), ktorý zavolal aj farára Lacka, a tak sme večer v decembri 77 na fare mudrovali, ako nevstúpiť do strany a zároveň ostať študentom (čo sa s pomocou Božou podarilo).

Po nejakom čase ma pán farár pozval na rozhovor. Rozprúdila sa úprimná debata, ktorá priniesla aj otázku: čo sa ti na kňazoch najviac nepáči? Úprimne? Áno. Nuž: tuční farári! Na to sa pán farár tak rozrehotal, že sme dlho nevedeli popadnúť dych. Pre mňa to bol šok, pretože dovtedy som kňazov vnímal ako suchých, upätých, vzorných, ale bez spontánnosti. Tým si ma pán farár nadobro získal. Vzniklo medzi nami pekné priateľstvo. Stal sa mi nielen duchovným otcom, ale aj starším bratom vo viere. Mal veľmi rád moju otvorenosť, úprimnosť, čo na srdci, to na jazyku. 

Keďže môj najlepší detský kamarát Jakub Koščák študoval elektrinu v Blave, chodil som často za ním, spoznával som tajnú cirkev cez ich spevokol Ursus. Chodili sme aj ku bohoslovcom, kde sme mali rodáka Števa. Tam boli autoritami najmä o. biskup Korec, Vlado Jukl, Silvo Krčméry, Jano Čarnogurský, Fero Mikloško a ďalší. Postupne som zistil, že vo všetkých vysokoškolských mestách pôsobili takéto osobnosti a často to boli samostatné bunky, najmä kvôli prenasledovaniu eštebákmi a ich pomocníkmi. Celoslovenské prepojenie oficiálne nebolo, len na púťach v Levoči, Šaštíne, či Velehrade sme sa všetci stretávali a bolo to úžasne povzbudzujúce.

V Nitre sme my študenti mali o.i. Lacka Vrábela (jeho duch.o. Lacka Belása) a jeho kaplánov ( už spomenutý Ferko Rábek, Dano Dian, Janko Slávik, Paľo Gavenda, Stanko Belák a ďalší. Na fare sa robili tajné stretká mládeže, kde sme študovali a debatovali o viere, o biblii, o koncile, o povahách, o úlohe muža a ženy, o manželstve, o láske, o všetkom, čo nás mladých zaujímalo. Bolo to fascinujúce objavovanie Ježišových právd o zmysle života, o obete, o večnosti. Pán farár,  ďalej len Lacko, nám dovolil pri omši spievať s gitarami mládežnícke moderné piesne, vznikol spevokol, vznikli skupinky, ktoré robili rôzne činnosti. Lacko nás posielal pomáhať chorým, či nakúpiť, či porýľovať, poupratovať. Vznikali nové priateľstvá či už medzi študentmi, alebo aj nami a domácimi. Začali sme robiť výlety na Zobor a inde do prírody každú nedeľu, aby sme svojim mladíckym spôsobom svätili Boží deň. Na výletoch sme pripravili rôzne súťaže, hry, zábavu. Počas pôstov sme si robili krížové cesty, vždy nás sprevádzalo Božie slovo, ruženec či litánie, často sme preberali liturgické čítania, kázne, kňazi sa zaujímali, čo kázať a ako kázať, aby oslovili. Samozrejme sme nezabúdali, že sme študentmi, či už spoluprácou a najmä spoluúčasťou a modlitbou za práce a skúšky. Fara u františkánov v Hornom meste sa stala našim druhým domovom. Lacko bol náš otec i brat a jeho mamka teta Vrábelová bola aj našou mamkou, či babkou. Mali sme za kým ísť s čímkoľvek a kýmkoľvek. Boli sme prijatí, ako rodina, ako miestna cirkev.

Lacko mal zvláštny dar, ujímal sa najmä ľudí v kríze. Raz vošiel na jedno stretko a začal sa veľmi smiať. Keby ste vedeli, všetci čo ste tu (chlapci i dievčatá) máte v rodine aj učiteľa aj alkoholika. Nás všetkých to veľmi zblížilo. Zistili sme že v tých našich krážoch nie sme sami. Že aj iní prežívajú podobné starosti, problémy. Jeho heslom bolo: nalomenú trstinu nedolomíš, hasnúci knôtik nezhasíš! A preto sa ujímal slabších, smutných, opúšťajúcich sa.

Okrem tohto daru empatie mal aj dar humoru. Nebolo stretka, kde by nesršal humorom. Vtipy mal vždy poruke, aby odľahčil ťažobu, aby blahosklonne uľavil, aby vyvolal úsmev a radosť. A tým veľmi liečil. Bol múdrym radcom, študoval psychológiu i pedagogiku a vedel ich pretaviť do jednoduchých láskavých viet. Mal nás rád a my jeho. Mnohým nám pomohol na našej ceste, životnej púti a platia o ňom slová, ktoré sa dnes čítali: Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.

Venoval sa nám spolu aj jednotlivo. Mnohých mladých sa dotklo jeho žité evanjelium a jedni sa rozhodli prijať kňazské, iní rehoľné a iní manželské povolanie. My s mojou Majkou sme mali to šťastie, že nás aj sobášil, aj krstil prvorodeného. Ako manželia a rodičia sme chceli zdieľať s bratmi a sestrami vo viere, ktorých sme u frantov v Nitre spoznali, aj ďalší život. Preto sme začali organizovať spoločné rodinné dovolenky po celom Slovensku. Lacko vždy keď mohol prišiel, rád trávil s nami čas a videl dorastať novú generáciu. Keď mal 50-tku, zorganizovali sme veľké stretko v Nitre. Prišli sme s rodinami, prišli aj domáci nitrania. Bolo to nádherné, taká predchuť raja. Aj 60-tku sme oslávili spoločne v Nitre. A 70-tku na jeho poslednej fare v Kolačkove. Žil rád a chcel sa dožiť stovky. Ale rozdal sa a zodral sa (čo je lepšie ako zhrdzavieť – latinské porekadlo). V lete som mal tú milosť zobrať gitaru a osláviť 74-ku spolu so Stanom Chylom a Cyrilom Korpesiom, ale to už v nemocnici v KE.

Z jeho putovania po Slovensku vidieť, ako prepojil všetky kraje od východu na západ a od severu na juh, všade ohlasoval Ježiša a jeho lásku k nám, najmä cez milosrdenstvo. Nadobudol tu novú rodinu, ktorá ho teraz odprevádza domov do večnej a šťastnej vlasti, do kráľovstva nebeského. Myslím si, že kľúče od Kráľovstva má.

Lacko ma

Keďže m

Na tohto vzácneho kňaza  s láskou a úctou spomínajú aj mnohí, ktorí neštudovali v Nitre. Tu uvádzam niekoľko ďalších spomienok:

My sme ako väčšinou stredoškolská mládež z Kmeťova, a Bánova pod vedením pani Dr.  Tvrdońovej  ktorá nás dala dokopy,  chodievali nielen do kostola ale aj na výlety.  Neskôr sa pripájali aj decká z Meleku, Šale aj  ďalší známi našich známych,  s ktorými sme sa s radosťou spoznali napr. až z  Lendaku a Banskej Bystrice.

Tak sa stalo, že v posledný júlový a prvý augustový týždeń roku1977 sme boli na výlete vo Vysokých Tatrách. Raz sme išli pozemnou lanovkou na Hrebienok. Chlapci mali gitary a spievali sme všade. No a v tej lanovke sme spievali napr. Slovensko moje, otčina moja a Jak dobre nám prírodou blúdiť ... Keď sme skončili, z posledného vozńa sa ozvalo, že prední pozdravujú zadných a niekto v strede zakričal že cez prostriedok ! To bolo krásne a nezabudnuteľné.

 No a keď sme vystúpili , vedeli sme že patríme k sebe. Niekto zakričal VRÁBEL a môj brat Jožko  sa začal obzerať . Lenže išlo o iného Vrábela - Lacka. Tak sme sa spoznali a na túru sme už išli spolu aj z jeho partiou.  Vieme, že nás bolo veľa,  napr. keď mal  Lacko sv. omšu pod Končistou pri Batizovskom plese   - on veľa riskoval, nás to povzbudilo  a poznačilo na celý život .V Tatrách sme usporiadali aj radostnú oslavu Lackovej 30 - tky a naraz v jeden deň mal teraz  už môj manžel Jozef 20 rokov. Každý rok 28. júla  si spomíname na obidvoch  Väčšinou sa nám o nocľahy postaral Martin Gavalér, o ktorom  písali aj v KN č.46. Neskôr sme spolu rozvíjali všelijaké aktivity a stretnutia.

Kamarát Bohumil Kačák  spomína ako boli v  septembri 1987  so svojou škodovkou  v Šaštíne na púti. V aute ich bolo päť,   v nedeľu sa vracali a jemu sa pokazilo auto v Nitre . Dotlačili ho k Lackovi a ten mu požičal svoj známy Wartburg, takže sa  mohli všetci šťastlivo dostať do Kmeťova.  Potom mu ho boli chlapci  začiatkom týždňa vrátiť. Pán Boh zaplať ! 

30. 8 1997 sme sa niektorí zúčastnili na stretnutí  v Nitre pri príležitosti 50  - rokov života Lacka. Boli sme len na sv . omši, lebo ja som už bola dosť chorá.

V lete 2009 sme boli s priateľmi v Podolínci na dovolenke a odtiaľ sme chodili na výlety. Mali sme v partii jednu rodinu od nás s jedenástimi deťmi, druhú z Čiech s desiatimi deťmi a ja som bola s manželom, moja asistentka a Bohuš - slobodný. Takže deti sme si delili keď bolo treba kupovať vstupenky. No a tu sa predstavil Lacko, ktorý nás jeden  celý krásny deň sprevádzal celou svojou energiou a láskou. On bol vtedy v Kolačkove a  ukázal nám Červený kláštor,  aj skanzen , hrad v Starej Ľubovni, prešli sme aj do Poľska mostom do dreveného kostolíka  a  vzal nás  do gréckokatolíckeho kostola aj so sprievodcom,  miestnym kňazom. Bolo to veľmi obohacujúce a hlavne Češi - naši kmotrovci žasli nad cigánskou osadou v Kolačkove, potom sv. omšou a večerou.

 Náš kmotor s obdivom vyhlásil, že je to jediný kňaz, ktorému toľko detí neliezlo na nervy.

 Vlani sme mali stretávku v Bánove , pozvali sme aj Lacka medzi seba, boli sme aj na cintoríne spomínať aj na Veroniku Ráckovú, našu kamarátku.

Info k jeho hrobu

Ak by ste chceli niekedy navštíviť hrob Lacka, je v Ladcoch,  neďaleko cesty, pri stromoch. Ešte bližšie k ceste je hrob jeho otca Jána a mamy Márie.

Ak by chcel pridať niekto svoje spomienky na pána farára, nech ma kontaktuje cez slaskoukcloveku@centrum.sk