Sme známi pod slovkom, ktoré sa niekedy ťažko znáša, ba priam dráždi - charizmatici. Často namietame, že patríme k Cirkvi, ktorá je celá charizmatická. Už svätý Irenej povedal: Tam, kde je Duch, je Cirkev, a tam, kde je Cirkev, je aj Duch, pretože obaja sú jedno v tajomstve svadobnej zmluvy Baránka. Jej telo je podstatne spojené s Duchom Svätým.

Sme však nútení uznať, že Boh nás obdaril určitými charizmami, ktoré majú za úlohu budovať toto mystické telo. Veľkým nebezpečenstvom určite je prijať charizmy osve, akoby nepatrili Cirkvi, alebo akoby sa stavali proti psychickej Cirkvi, ako to robil svojho času Tertulián.

Prvou z chariziem, ktorá sa u nás prejavila, bol div modlitby v jazykoch, čiže glosolália. O čo ide? Je to jav normálny alebo mimoriadny?

V duchovnom živote sa môžu objaviť všelijaké javy netreba sa preto ešte plašiť. Naša ľudská prirodzenosť je v skutočnosti natoľko rozdielna, ba ako hovoria mystici, úplne protichodná božskej prirodzenosti, že sa v nej pri reakcii vynárajú všemožné nepredvídané prekážky. Preniknutie Božieho svetla do našich temnôt nevyhnutne vyvolá zmätok. Zrazu nemôžeme zistiť, či to, čo sa deje v našom vnútri, pochádza od Boha, od nepriateľa, alebo jednoducho z nás.

Preskúmajme spomínané tri hypotézy.

Javy, ktoré by sme mohli označiť za mimoriadne alebo dosť neobyčajné, zvláštne alebo dokonca čudné, ktoré prichádzajú z našej prirodzenosti, rýchlo zaniknú. Telo je totiž slabé, unaví sa a chytí sa do vlastnej pasce. Človečie napodobeniny duchovných vecí majú krátky život. Po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch, zriedkakedy neskôr, možno zistiť, či určité správanie vychádza z telesnosti. Konfrontácia s inými je vždy najspoľahlivejším ukazovateľom.

Pokiaľ ide o pôsobenie diabla, dá sa ľahko zistiť - pri troške skúseností! Diabol je veľmi nestály - potuluje sa, obieha, neprestajne sa pokúša o novoty. Vie, že človek na to letí. Aj my musíme byť opatrní voči novotám. Gamalielov postoj bol dobrý, prirodzene, ale má svoje hranice, svoje nebezpečenstvá, z ktorých nezanedbateľné je, že môže udusiť Ducha, a ten je vo svojich dielach pohotový. Je niekedy dobré, ak máme možnosť rozlíšiť okamžite. Napríklad použitím svätenej vody, ako nám to ukázali deti pri zjavení Panny Márie, keď sa báli diablovej lesti. Inštinktívne sa riadili radami avilskej svätice, ktorá používala túto sväteninu proti „nočným návštevníkom“. Vo všeobecnosti diabla to rýchlo zunuje, tak rýchlo ako telesného človeka, ved’ vždy berie na seba ľudskú psychiku, až sa stáva celkom nepostihnuteľným, z čoho niektorí ľudia usudzujú, že neexistuje.

Používanie daru jazykov, ktoré sa začalo so začiatkom charizmatickej obnovy, trvá už vyše desať rokov a naďalej prináša ovocie. Môžeme z toho teda vyvodiť pozitívny uzáver a vylúčiť pravdepodobnosť o vplyve diabla i pravdepodobnosť o telesnom výtvore - tento pojem chápeme v pavlovskom zmysle. Pod telom rozumieme citovosť, ako aj všetky psychické činnosti. Vieme, že v tejto psycho-afektívnej oblasti, ktorá je zahrnutá do novozákonného ponímania tela, človek je veľmi vynachádzavý.

Priznajme, že mnohí ľudia nevedia, alebo už nevedia, neodvážia sa spýtať na glosoláliu, na jej povahu. Rád by som začal osobným svedectvom.

Hoci som prečítal Bibliu od začiatku do konca, spomínať tento dar som fakticky nevidel. Zo Svätého písma si zapamätáme len to, čo chápeme. Až do dňa, keď sa určitá stať, prečítaná mnoho ráz, osvieti zvnútra mocou Ducha Svätého.

Duch a Slovo sú natoľko späté, že nemôžeme pochopiť Slovo bez pomoci Ducha.

Hymnus na lásku z 13. kapitoly Prvého listu sv. Pavla Korinťanom sa pokladá za jeden z najkrajších textov biblických spisov, a predsa je pravda, že ho čítame bez toho, aby sme mu rozumeli. „A aj rozumieš, čo čítaš?“ opýtal sa Filip Etiópčana hľadajúceho Boha. Mnoho ráz som čítal alebo počul tento verš: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal... ničím by som nebol. Nikdy som si nepoložil otázku, čo Pavol rozumel pod anjelským jazykom. Vari som nečítal kapitoly pred týmto hymnom a po ňom? Vôbec si na to nespomínam. Pamäť si dobre osvojí len to, čo obsiahne srdce a rozum...

Len nepozome som vypočul svedectvo istého Angličana, profesora teológie; tvrdil, že jeho slúžka, ktorá chodila k revivalistom, začala pred ním hovoriť po hebrejsky. Iný kraj, iný mrav, celý tento Duch pri šálke čaju ju nevzrušil väčšmi ako čary šamana alebo fakíra z koloniálnej ríše jeho vznešeného veličenstva. Vedel som tiež, že zakladateľ psychoanalytickej školy C. G. Jung sa zaoberal podobnými javmi; že jedna z jeho slúžok tiež hovorila po hebrejsky a zdá sa mi, niekto aj prekladal, čo hovorila. Spomenul som si, že Jung v tomto jave videl potvrdenie svojej tézy o archetypoch a kolektívnej pamäti ľudstva. Totiž podľa pána Junga by sme mali mať „v pamäti“, vpísané v našich génoch, nespočetné množstvo jazykov, ktoré sa môžu príležitostne prejaviť navonok. Vysvetlenie zostáva len hypotézou; prečo by sa spomienka vracala do pamäti len tak zriedkavo? Je celkom možné, že máme genetickú pamäť, ale máme aj jednu oveľa dôležitejšiu pamäť, a to duchovnú. Ak je Boh naším Stvoriteľom, musíme v sebe nosiť spomienku na toto prvotné stvorenie, odtlačok jeho prstov v hline našej bytosti. Uznávame božské väčšmi, než ho poznáme.

Prvá moja modlitba v jazykoch prišla ako výkrik radosti, vychádzajúci z hlbín, ktoré vyoralo pokánie. V bežnom jazyku povieme: už nemám slov, resp. nemám slov, aby som vyjadril, čo cítim. To naplno platí o tejto skúsenosti; už niet zrozumiteľných slov na vyjadrenie toho, čo presahuje všetok rozum, niet dosť silných slov na to, aby som sa poďakoval za toľkú lásku. Skutočne, zakúsenie Ducha Svätého je zážitkom lásky, pretože Boh je láska a on sa nám dáva skrze Ducha. Všetci zaľúbení majú všeobecne túto skúsenosť, že slová už strácajú svoj zvyčajný zmysel. Keď sú spolu, vymýšľajú nové slová. Takáto dôverná, jedinečná komunikácia v dvojici sa pozorovala aj u niektorých dvojčiat - vynašli si svojskú reč, ktorej rozumeli len ony.

Pokiaľ ide o mňa, slová sa mi vytisli až na pery a vyslovil som úplne nesúvislé slabiky, na hranici nekontrolovanosti, tak neodolateľne som túžil komunikovať s Bohom. Ale človek zároveň vo vnútri cíti, že prorocký duch je podriadený prorokom, že môže tento prúd slobodne zastaviť. Spomínaný zážitok bol daný naraz všetkým členom modlitbovej skupiny. Výsledkom bola udivujúco krásna harmónia. Spočiatku neobratný jazyk sa rozviazal a vyčaril jemnú melódiu. Celok pripomínal anjelský spev.

Vari všetci hovorili jazykmi? Musíme uznať, že nie všetci majú takúto skúsenosť pri vyliatí Ducha Svätého. Apoštol Pavol to vysvetľuje, keď kladie spomínanú otázku, V Tele Kristovom je rozmanitosť, rozličné sú dary, rozličné sú služby, a preto všetci nedostávajú nevyhnutne rovnaké charizmy.

Časom sme mohli konštatovať veľmi dôležitý fakt. Ukázalo sa, že mnohí sa nemodlili jazykmi po vyliatí Ducha Svätého jednoducho preto, lebo po tom netúžili, a to z rozličných dôvodov, napríklad zo strachu, že budú vyzerať hlúpo. Duchovná či rozumová pýcha a rozličné druhy psychickej blokády môžu rozviazaniu jazykov zabrániť. Všimol som si, že niekoľkí začali s takouto modlitbou v noci, totiž snívalo sa im, že hovorili jazykmi. Moja osobná skúsenosť je taká, že bezprostredne po vyliatí Ducha Svätého som sa veľmi mnoho modlil v noci, v bdelom stave aj v spánku. Budil som sa presvedčením, že som sa modlil celú noc, a moje srdce bolo preniknuté plnosťou modlitby.

Tu by sme si mali rozlíšiť, čo patrí do oblasti nášho ducha a čo do oblasti nášho tela, čiže rozumu. Môžeme sa modliť rozumom, ale môžeme sa modliť aj naším duchom, môžeme sa modliť v Duchu. Ideálnym riešením je nechať zostúpiť hlavu do srdca, presťahovať rozum až do Svätyne svätých, ktorá je v nás, do svätostánku Prítomnosti, čo v nás prebýva, kde náš duch komunikuje s Duchom. Bolo pre mňa úžasným objavom - a dôsledky nie sú ešte pre Spoločenstvo celkom zjavné - konštatovanie, že u mentálne postihnutých, psychický chorých, mongoloidov jestvuje intenzívny duchovný život; dôkaz, že prítomnosť Svätyne svätých je v nich neporušená, je akoby chránená obmedzením iných schopností.

Všetky mohutnosti človeka môžu driemať, ale duch musí bdieť. Verš z Piesne piesní to zvlášť objasňuje: Spím, no moje srdce bdie. A nie naopak: Bdiem, no moje srdce spí. Práve to však mnohí počas modlitby robia; rozum je v bdelom stave, ale srdce im načisto spí. Miestom duchovného dialógu je srdce. Konštatoval som už, že niektorí začali hovoriť jazykmi najprv v spánku. Títo ľudia neskôr, prevažne vo chvíli odovzdanosti, pri sv. omši či spoločnej modlitbe, začali hovoriť jazykom, ktorý sv. Pavol v 13. kapitole listu Korinťanom nazýva anjelským; tu ide o skutočné oslobodenie.

Hoci nie sú všetci povolaní hovoriť jazykmi, myslím, že všetci môžu aspoň túžiť po takomto oslobodení. Svoje tvrdenie opieram o učenie apoštola Pavla, ktorý zvolal: „A chcem aby ste všetci hovorili jazykmi.“ Apoštol teda usudzuje , že modlitba v jazykoch je dobrom pre všetkých kresťanov. O kúsok ďalej povie o sebe: „Ďakujem Bohu, že hovorím jazykmi viac ako vy všetci; ale na zhromaždení radšej chcem povedať päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než desaťtisíc slov darom jazykov.“ Môžeme teda z toho uzavrieť že Pavlova modlitba vyzerala takto: keď bol osamote, tvárou v tvár Bohu, prehojne používal glosoláliu; totiž v korintskej cirkvi sa veľa modlilo v jazykoch a svätý Pavol tvrdí, že sám ento spôsob praktizuje viac než všetci zhromaždení. Glosolália hrala teda nesmieme dôležitú úlohu v jeho osobnej modlitbe, v jeho zaľúbenom rozhovore s Bohom, a my vieme, že v oblasti mystickej modlitby bol tento apoštol veľkou postavou a že bol unesený do neba vtedy, keď sa modlil.

Turíce a dar jazykov

Vieme, že na Turíce zostúpil Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov, alebo presnejšie podľa gréckeho textu ako ohnivé jazyky. Toto spresnenie je dôležité, lebo zdôrazňuje ťažko pochopiteľný a ťažko definovateľný aspekt udalosti. Maliari potom mohli síce zobrazovať ohnivé jazyky pekne vymaľované, ale tu ide o niečo „ako“. V pomazaní apoštoli začali hovoriť rozličnými jazykmi, a nie v jazykoch. V skutočnosti tu ide o dva rozdielne javy.

Turíčnym zážitkom bolo ohlasovanie Božích zázrakov predovšetkým Židom, ktorí prišli do Jeruzalema zo všetkých strán diaspory na veľký sviatok a ktorí počuli hovoriť o veľkých Božích skutkoch každý vo svojom jazyku; išlo teda o jazyky ľudské, o jazyky známe. Tu môžeme hovoriť o xenolálii, a nie o glosolálii (reč ľuďom nezrozumiteľná). Dejiny misií poskytujú mnohé svedectvá o tomto prvom type daru Ducha Svätého. Ja som ich nazbieral značný počet v prostredí protestantských misionárov. V katolíckom kontexte možno vidieť napr. svätých, ako bol sv. Dominik, ktorý začal hovoriť po nemecky počas misií za Rýnom; svätci teda dostali túto turíčnu milosť pre evanjelizáciu sveta.

Uvediem prípad našej sestry, ktorá zo štúdií nijako nepoznala mŕtve jazyky; na jednom modlitbovom zhromaždení zahanbila odborníka na aramejčinu, starú arménčinu a sýrčinu, keď mu odpovedala na otázku, ktorú si v duchu kládol a ktorá ho trápila. Sestra pri modlitbe jazykmi jasne formulovala odpoveď na jeho zložitú teologickú otázku, a to vo dvoch z uvedených mŕtvych jazykov. Poslucháča to, samozrejme, presvedčilo a uznal význam charizmatickej obnovy, o ktorej pochyboval.

Vzdychy Ducha

Glosolália je konkrétnejšie to, čo apoštol nazýva nevýslovnými vzdychmi Ducha v nás. Keďže nás na tento jav upozorňuje, ľahko ho rozpoznáme v živote svätých. Ignác z Loyoly ho nazýva loquella; iní, ako napr. sv. Terézia z Avily, hovoria o voľnom, hlasitom slovnom prejave.

Jedným z účinkov glosolálie je, že zahanbí náš rozum a pripodobňuje nás malým deťom, drobcom, čo si džavocú v matkinom náručí.

V prostredí, kde som prežil vyliatie Ducha Svätého a kde sa prejavil dar jazykov, sme mávali modlitbové zhromaždenia v rodinách alebo v spoločenstve. Istého dňa malé dieťa povedalo matke: Boh ku mne prehovoril. - Hej? A čo ti povedal? - Matka sa zapojí do hry, lebo si myslí, že dieťa v rozohnenom ovzduší prvého zápalu azda trocha preháňa. Lenže dieťa vysloví jasne a veľmi isto absolútne nepochopiteľné slová: cáv lacáv, káv lákáv, zeir šam, zeir šam. Ubezpečujem vás, že neblúznilo, a neblúznim ani ja, keď to citujem. Mám pred sebou Bibliu otvorenú na 28. kapitole proroka Izaiáša a pamätám sa dokonale na slová prednesené dieťaťom, sú tam totiž napísané. Na druhý deň matka dieťaťa počas modlitbového stretnutia otvorí Bibliu, aby si vypýtala od Pána slovo, a oči jej padnú na slová proroka Izaiáša: cáv lacáv, káv lakáv, zeir šam, zeir šam... „Áno, preto zajakavými perami a cudzím jazykom prehovorí k tomuto ľudu.“

Ak ste tento text nikdy nečítali, je to vari preto, že sa nachádza iba v preklade Jeruzalemskej Biblie (v slovenskom preklade Písma Slovenskej evanjelickej cirkvi 1979 - pozn. prekl.). Iní sa to pokúšali preložiť takto: káž len, káž, čakaj len, čakaj, trochu sem, trochu tam, čo nemá nijaký zmysel. Dovolili by sme si tvrdiť, že toto dieťa dostalo presný výklad Izaiášovho textu. Prorok hovoril svojmu ľudu, ten však nechcel počúvať ani veriť jeho slovám, ktoré vyhlasovali za detské bľabotanie. Izaiáš však dovidí ďalej a tak prorokuje: nechceli ste rozumieť, a tak z dopustenia Božieho krajinu prepadnú a vás potresce Božia ruka. Cudzinci k vám budú hovoriť jazykom, ktorému nebudete rozumieť, ale práve skrze toto nechápanie vám bude dané, aby ste spoznali Božie cesty.

Glosolália a Božie cesty

Glosolália má veľmi dôležitú úlohu, totiž aby umlčala náš rozum. Človek ňou vstupuje do rozhovoru s Bohom, modlí sa ako deti slovami, ktorým nerozumieme, sú to však slová lásky. Modlitba v jazykoch podporuje aj uplatnenie iných chariziem, čo vyžadujú načúvať Bohu.

Svätého Serafíma sa spýtali, čo robí, aby dostal slovo poznania, proroctva a predpovede. Odpoveď svätého mnícha bola podobná tomu, čo vieme od farára z Arsu: poviem prvé slovo, čo mi príde z ducha. To prirodzene znamená, že myseľ je pokojná a utíšená, a že Boh je v nej natoľko prítomný, natoľko zrejmý, že jeho myšlienka sa vtisne do našej myšlienky.

Niektorí mohli zakúsiť znamenitosť tohto daru Ducha Svätého vo väzeniach, kde mučili kresťanov. Poznáme veľmi pekné svedectvá, ktoré dokazujú, ako ľudia unikli šialenstvu v dôsledku psychického alebo fyzického mučenia. Proti vymývaniu mozgov, proti heslám, čo neúnavne omieľali roztrúsené táborové reproduktory, postavili jemný šepot Ducha. Mnohí kresťania sa modlili jazykmi počas mučenia; umožnilo im to uchovať si myseľ i rozum v Kristovi, a vyhnúť sa tak rúhaniu alebo odpadnutiu.

Až do končín zeme

Neodopriem si to potešenie, a podelím sa s vami o jeden skutočný príbeh, ktorý mám z prvej ruky; týka sa evanjelizácie Papuy-Novej Guiney. Papuánci, ako viete, boli ľudožrúti, niektorí vo vrchoch sú dodnes. Tento zvyk nevyplýva z nedostatku potravy, ako sa všeobecne myslí, ale zakladá sa na náboženskom obrade, ktorého cieľom je prisvojiť si silu a dušu nešťastnej obete. Preto ľudožrúti bažili po misionároch. Len čo prví pristáli na brehoch Papuy, hned’ ich zhltli. Napriek tomu sa istého dňa o evanjelizáciu krajiny pokúsili aj kazatelia z turíčnej cirkvi. Našťastie bola nedeľa a misionári zostali na palube, kde odbavovali dlhé bohoslužby a modlili sa v jazykoch. Zvedaví Papuánci sa na piroge priplavili k nim a keď počuli chváliť Boha vo svojom jazyku, zašli po hromadu svojich platidiel: mušličky navlečené na trstine. Potom ponúkali misionárom, aby im predali ich „čary“. Tí im odvetili: „My sme dostali zadarmo, aj vám dáme zadarmo. Aj vy dostanete rovnakú moc Ducha Svätého.“

Táto historka sa mi veľmi páči, porozprával mi ju papuánsky priateľ. Dokazuje, že dary Ducha Svätého, dary Turíc, urýchľujú pohyb dejín a približujú nás ku konečnému oslobodeniu, veď pomáhajú väčšmi poznávať Krista jednotlivcom aj vzdialeným národom. Táto príhoda, čo som tu vyrozprával, je dosť čerstvá; Turíce lásky sa vo svete umocňujú.

(brat Efraim - Polia sa uz zlatia, str. 119-127)