Zvolíme si konečne takých, proti ktorým nebude treba manifestovať? Bývalý parížsky arcibiskup a kardinál Jean Marie Lustiger v jednom interview o súčasnej situácii v mnohých krajinách povedal asi toto: Keď Izraeliti prešli cez Červené more, ktoré sa za nimi zatvorilo, Egypťania prestali byť pre nich nepriateľmi. Neprestal byť však pre nich nepriateľom Egypt v ich mysliach. Ocitli sa na púšti, kde nebolo ani chleba, ani vody. A zasľúbená krajina bola v nedohľadne. Preto sa v mysliach často vracali do Egypta, kde mali dostatok rýb aj chleba. Zabudli, že tam boli otrokmi. Chlieb a ryby sa stali dôležitejšími ako sloboda.
Niet vody, niet chleba
História pozná mnohé prechody cez Červené more. V druhej polovici dvadsiateho storočia prebehol vo svete dekolonizačný proces. Národy tretieho sveta sa stali samostatnými štátmi. Často sa však dostali do područia diktátorov a domácej šľachty, ktorá sa na ich úkor obohacovala ešte viac ako kolonizátori. Dôkazom sú boje za demokraciu v severnej Afrike. Pred 22 rokmi aj naša spoločnosť prešla cez Červené more z komunizmu do demokracie. Ocitli sme sa na púšti, lebo zasľúbená krajina neprišla automaticky, ako si to mnohí predstavovali. A stále je v nedohľadne. „Niet vody, niet chleba" - spoločenská situácia je po každej stránke stále horšia. Ekonomika, politika, súdnictvo, kultúra, morálka...
čo ešte spomenúť? Izraeliti mali vodcu, ktorý sa modlil, postil a pracoval tak, že mu ruky klesali, aby previedol ľud cez púšť až do zasľúbenej krajiny. Sám do nej nevkročil, ani si to nenárokoval. Hlavne že do nej vkročil ľud.
Všetko podľa zákona?
Porovnajme to s našou situáciou. Akých vodcov sme mali doteraz, akých máme dnes, a akých si zvolíme? Úlohou predstaviteľov štátu (myslím tých od najnižších celkov, od miest a obci až po najvyšších na celoštátnej úrovni) je viesť občanov k spoločnému dobru. To vyplýva z prirodzenosti veci, nemusí to byť nikde napísané. Komunistická strana za totality sa považovala za jedinú reprezentantku národa, dokonca sa stotožňovala so štátom. Čo strana rozhodla, to bolo vždy najlepšie a najpravdivejšie.
Dokonca aj duchovná stránka národa, výchova, literatúra, médiá, kultúra, bola regulovaná štátom. Strana to otvorene tvrdila a presadzovala. Dnes síce politické strany toto netvrdia, ale správajú sa tak, najmä v ekonomike a politike. Všetci defraudanti a korupčníci svorne tvrdia, že sa ničím neprevinili, že sú nevinní, že zákon neporušili, to znamená, že im to patrí. V mnohých prípadoch sú na vine aj zákony. Kde je potom zodpovednosť voči občanom, voličom, tým, ktorí sa tam nedostali - ak už nechceme hovoriť o svedomí, lebo ho tam naozaj niet.
Škoda bilbordov
Čo márne hľadám vo volebných programoch? Chcel by som tam vidieť prísľub, veľmi konkrétny a vážny prísľub, že každý, kto sa previnil proti spoločnému majetku, bude primerane potrestaný a prinútený vrátiť, čo nespravodlivo nadobudol. Aj vtedy, keď majetok prepísal na inú osobu. Lebo sa to dá dokázať. Pozbaviť niekoho funkcie je málo. Tým sa spravodlivosť nenapraví. Potrestať väzením, to je len na výstrahu a na ďalšiu ťarchu štátu. Spravodlivosť si vyžaduje vyrovnanie dlhov. To by bolo definitívne riešenie. Ktorá strana sa k tomu zaviaže? Všeobecných prísľubov už majú voliči dosť. Je škoda bilbordov! Americký časopis Time zvolil za človeka roku 2011 anonymného manifestanta rozhorčeného nad ekonomickou krízou.
Treba pochváliť manifestantov proti Gorile a proti ďalším ekonomickým zločinom. Podľa prieskumov je na Slovensku chudobou ohrozených viac ako pol milióna ľudí. Osobne sa teším, že sa konečne národ prebúdza a žiada si svoje. Nenájde sa politická strana, ktorá by požiadavky ľudu naozaj, ale naozaj splnila? Zasľúbená krajina ostáva zatiaľ iba v prísľuboch a na bilbordoch. Ona k nám sama nepríde.
Voliť treba
Treba však povedať aj to, že manifestovanie je aj plačom nad rozliatym mliekom. Vo voľbách rozhodujeme o tom, kto bude pri moci a kto bude viesť tento národ. Zvolíme si takých, proti ktorým nebude potrebné manifestovať?
Námietka môže znieť: ukážte mi ich! Uvedomujem si to. Ale predsa len nie sú všetci rovnakí. Preto môj osobný postoj je, že pôjdem voliť a budem voliť tú stranu, ktorá je spomínanými zločinmi najmenej poznačená. A pôjdem voliť aj preto, lebo môj neodovzdaný hlas by sa dostal tej strane, ktorú si najmenej želám.
František Tondra, spišský emeritný biskup.