Dostávam prekvapivo často otázku, čo vlastne robím, keď nemám omše.

Nebudem hovoriť za iných, pokúsim sa odpovedať sám za seba.

Nuž... takto by som to. V tejto otázke (nech je už položená úprimne či štípavo) je skrytých niekoľko mýtov, ktoré v prípade člena Katolíckej cirkvi v lepšom prípade smutne vypovedajú (len) o neznalosti kňazskej služby. V horšom… nechám tak.

Predtým, ako sa vynasnažím pomenovať (a snáď aj vyvrátiť) už naznačené mýty, chcem zdôrazniť, že nie som žiadny lúmen, len obyčajný dedinský farár, ktorý miluje kňazstvo, z neho prameniacu službu a aspoň trošku sa tu snaží byť pre ľudí, ku ktorým je poslaný. Nebudem sa chváliť ani sťažovať, skúsim dať bokom emócie a zamerať sa na fakty.

Mýtus 1.: Farár nemá omše.

Je pravda, že neslávime verejné sväté omše, ale súkromnú svätú omšu slávim každý deň. Jednak preto, že mnohí o sväté omše prosia, hoci na nich nemôžu byť účastní. Slávim však najmä preto, že si uvedomujem to, čo tí, ktorí o ne prosia – že svätá omša je tou najvznešenejšou modlitbou.

Čisto teoreticky by som sláviť nemusel, ako kňaz totiž nie som viazaný sláviť denne svätú omšu; a ako katolík mám „len“ povinnosť nedeľnej účasti (nie slávenia) a od tej je teraz dišpenz. Ako farár mám však povinnosť sláviť v nedeľu svätú omšu za moju farnosť. Nie tak dávno, ešte pred Druhým Vatikánskym koncilom, by som sám sláviť nemohol. Taká bola právna norma. Iste, ani teraz to nie je najvhodnejší spôsob a neodporúča sa, pretože svätá omša nie je individuálnym úkonom jednotlivca, ale slávením spoločenstva. Spoločné slávenie Eucharistie vyjadruje našu vzájomnú jednotu a upevňuje v nás vedomie, že tvoríme Kristovo tajomné telo. Ale to je iná a veľmi rozsiahla téma.

Tu sa obmedzím na to, že svätú omšu slávim denne a rád. Iste, Eucharistia slávená v tichu samoty malej kaplnky nie je taká „oslnivá“ ako v plnej katedrále. A predsa, je to tá istá jediná Kristova obeta. Takže nie je pravda, že sväté omše nemáme.

Mýtus 2.: Farár okrem omše nič nerobí.

S touto predstavou sa stretávam naozaj často. Neviem, kde pramení. Dovoľte, aby som citoval moju pracovnú náplň z pracovnej zmluvy:

• Slúženie sv. omší a ostatných bohoslužieb
• Príprava veriacich i neveriacich k sviatostiam, poučenia
• Vysluhovanie sviatostí
• Povinná administrácia vo vzťahu k štátnej správe a k cirkevným úradom
• Vedenie kancelárie farského úradu
• Správa, údržba, obnova cirkevného majetku
• Duchovná formácia podriadených
• Katechetická činnosť
• Charitatívna činnosť
• Zaopatrovanie starých a chorých ľudí sviatosťami, návštevy
• Predsedanie farskej rady
• Rozvíjanie ekumenickej spolupráce s ostatnými cirkvami.

To je tak v skratke. Jasne vidno, že svätá omša je síce na prvom mieste, ale za ňou je toho celkom dosť. Niečo z toho je v tomto koronovom čase okyptené, iného je zasa viac. A potom sú veci, ktoré mnohí kňazi bežne robia nad rámec vyššie vymenovaného. Napríklad chodia v tomto čase vypomáhať do nemocníc. Ja chodím dobrovoľníčiť do nemocnice na 4 hodiny týždenne – pomáham s administratívou pri očkovaní. Ale máme aj takých spolubratov, ktorí trávia hodiny priamo na kovidových oddeleniach.

Okrem toho je v pracovnej zmluve napísané, že pracovná doba je 40 hodín týždenne nerovnomerne rozdelených počas týždňa. Z môjho pohľadu to má svoje výhody – viem byť flexibilný a k dispozícii keď treba. Rovnako flexibilne si viem nájsť čas „pre seba“ ľahšie ako mnoho ľudí, ktorí majú fixný pracovný čas. A presne tieto výhody sa pre mňa ľahko môžu stať nevýhodami. Z pohľadu ľudí to, samozrejme, môže byť presne naopak. Za všetky spomeniem len príhodu, ktorej bol svedkom môj spolužiak z gymnázia (čau, Cila), keď som bol u neho pred pár rokmi v Prahe na návšteve. Len tak, ako starí priatelia si sedíme pri fantastickej jahňacinke, občas ju preložíme hltom dobrého vína. Idylka zaslúženého oddychu po týždni, ktorý bol naozaj náročný. Do toho telefonát (bola nedeľa, asi 23:30). Priznám sa, že som zdvihol len preto, že mi napadlo, že niekto umiera… Bolo to trošku inak. Dostal som otázku, či nemôžem prísť požehnať dom, lebo už nejaký čas im straší. Skoro som okoktavel. Len som sa nesmelo spýtal, či je určite ten najvhodnejší čas na riešenie tohto problému. Odpoveďou bolo, že by bolo dobré, keby som prišiel TERAZ. „No, žiaľ, teraz neprídem. Som v Prahe.“ Už len slušne poprosím: „Zavolajte mi ráno, dohodneme sa.“ Z druhej strany sklamaný hlas: „Tak teda teraz neprídete?“ No veru, teraz neprídem. Iste, takéto príhody sa nedejú denne, ale občas sa stane.

Čo sa v týchto dňoch deje takmer denne je, že som viac na linke. Niektoré rozhovory trvajú hodiny. A korona-nekorona, sú situácie, ktoré sa nedajú vyriešiť inak ako osobne. Z času na čas príde nejaká duša s ťažkým srdcom, že na pár minút. Ako nič je z toho niekoľko hodín. To je len taký zbežný náčrt toho, čo robí farár, keď nemá omšu.

Do rozpisovania sa o „správe, údržbe a obnove cirkevného majetku“ sa ani nejdem púšťať; azda len toľko, že pomaly nadobúdam dojem, že s titulom z teológie je viazaný aj ten zo stavebníctva, právneho poradenstva (minimálne v oblasti občianskeho a obchodného zákonníka), ekonomiky, projektového manažmentu a všetkého, čo súvisí s lúkami, lesmi, pasienkami, wi-fi anténami, vysokotlakovým vodovodným potrubím či roznášaním reklamných letákov.

Sú chvíle, keď sa modlím celkom jednoducho: „Pane, nestal som sa kňazom kvôli spravovaniu cirkevného majetku, zmluvám, ani opravám; stal som sa kňazom, aby som ľuďom prinášal Teba.“ A potom sa stane, že príde babička po radu ako zatepliť povalu, alebo ma osloví rodinka, či im pomôžem spraviť ostenie okolo okien v podkroví. Nuž, neostáva mi iné, ako konštatovať, že náš Pán má skvelý zmysel pre humor. Rezignujem na moje predstavy, spomeniem si, že Ježiš sa živil ako tesár a nanovo zisťujem, že keď s chlapmi lejem betón, ťahám omietky či maľujem kostol, sme si bližší, ako sa zdá.

Mýtus 3.: Farár chce mať omše, len aby bol zvonček.

Toto je celkom osobitná kapitola, ktorá keď uzrie svetlo sveta, bude dlhá. A možno aj horká…

P.S.: Kto ma bližšie pozná vie, že mám veľký koníček – lietanie. Občas sa smejem, že je to moja genetická vada. Vyrastal som na letisku a hoci nelietam súťažne, priznávam, že lietam výkonnostne. Odhliadnuc od toho, že aj pri lietaní sa stretám s ľuďmi, ktorí hľadajú Boha a vidia vo mne najprv kňaza až potom pilota, dovolím si podotknúť, že čo sa týka tandemového lietania (to znamená, že niekoho veziem ako pasažiera), bez preháňania a samochvály, lietam na svetovej úrovni. Za sezónu 2018/2019 som z cca 840 pilotov bol vo svetovom rebríčku 5., za sezónu 2019/2020 som podal trošku slabší výkon a z cca 750 pilotov som bol „až“ 8. Možno za ten slabší výkon môže aj to, že v koronovom roku 2020 všetky moje letové hodiny boli asi len polovicou mojich pracovných nadčasov (ktoré sa, samozrejme, nepreplácajú). Rozhodne to neľutujem. Som v prvom rade kňaz a tak to má byť. Ostatné je potom. A že vraj farár okrem omše nemá čo robiť…