V pondelok sa obyčajne vytratím do neexistencie. Je to môj voľný deň a snažím sa ho prežiť kdesi bokom. Buď v horách alebo nad nimi, buď v tichu s Bohom alebo medzi priateľmi, ktorých som dlho nestretol. A občas sa dejú veci...

Bol to taký krásny deň. Na oblohe ani mráčika a tak som sa s víziou krásneho jarného dňa prežitého len s Bohom na horách a vo vzduchu vytratil krátko po rannej sv. omši.

Dávať pozor na každý krok (lebo hadov v albánskej prírode nie je málo) je dobrou školou opatrnosti. Len tak sa tešiť z hrejivých, ale ešte neškodných lúčov poludňajšieho slnka sa asi dá porovnať len s málo vecami...

Užíval som si. Ticho! Zovšadiaľ na mňa kričalo a bolo také... hmatateľné. Potreboval som ho. Akosi sa v poslednej dobe nakopilo priveľa problémov, ktoré ma gniavili a boleli. Mám odskúšané, že šelest jemného vánku (v šnúrach :) ) je jedným z najlepších liekov. Porzrieť sa na svet orlími očami je v krajine Synov Orlice veľmi dobrý spôsob, ako prísť na iné a nové myšlienky.

A do toho kopanec... ale taký, že som videl... vlastne ani neviem, čo som vlastne videl. Tuším raz nebo, raz zem... vyzeralo to ako oči smrti... vraj sa tomu hovorí špirála (čav Števo :) ). vybál som sa statočne. Behom pár sekúnd som sa našiel asi o 200m nižšie... Žijem! Všetky problémy boli v tú ranu vyriešené a pri adrenalíne, ktorý sa zvoľna vstrebával do organizmu som prežíval neznesiteľnú ľahkosť bytia.

Dnes ma chcel zasa pritlačiť jeden problém. Aj som sa ním trošku trápil, aj som sa chvíľku hneval. Prešlo ma to vo chvíli, keď som si spomenul na tú tvár smrti. Až som sa v kaplnke nahlas rozosmial, aké malichernosti ma vedia vyviesť z miery...

Tak mi z toho vychádza, že ono "memento mori" vôbec nie je nejaké morbídne strašenie zo sredoveku. Je to veľmi múdry mníšsky návod, ako rozlišovať dôležité od nepodstatného a ako vďaka častej myšlienke na smrť dobre prežiť život...

P.S.: smrti sa nebojím, skôr naopak. Teším sa na ňu, lebo mi konečne otvorí dvere, za ktorými ma čaká Láska. Ale viem, ako by som zomrieť nechcel :)