Som presvedčený, že nám nemôže byť jedno, čo sa okolo nás deje. Bez ohľadu na to, či je to v Paríži, Kábule, Kyjeve, Irkutsku, Kapskom Meste alebo v Hornej Maríkovej. Proste nám to nemôže byť jedno!

Sme v čase kadejakých kríz, posledne sa už nehovorí o ekonomickej, ale o tej utečeneckej. Neviem či a neviem nakoľko útoky v Paríži súvisia s poslednými vlnami migrantov, no predpokladám, že sa dotkli každého z nás. Lebo ak nie, tak je to hnusné sebectvo.

Predtým, ako sa pustím do ohňa, pár premís:

Najprv: toto video: https://www.youtube.com/watch?v=4JOuMY7UAP8 má asi 6min.

Potom: tento blog nemá byť šírením strachu a už vôbec nie poplašnej správy (o.i. aj preto, lebo je na to paragraf).

A ešte: Nie som žiadny „hej´ Slovák“, ani nacionalista ba dokonca ani xenofób.

Toľko premisy.

No a ja, píšuc tieto riadky zo štátu väčšinou moslimského, v ktorom spolužitie moslimov a kresťanov aj pápeži dávajú za vzor svetu, hovorím, že mi naozaj nie je jedno, čo bude zajtra s krajinou medzi Tatrami a Dunajom, s kúskom zeme medzi Tríbečom, Vtáčnikom a Inovcom, v ktorom som vyrastal. Všetko sa vo mne búri. Všetko.

Ak sa v takej slobodnej, rovnej a bratskej Galii diabolské prelievanie nevinnej krvi stáva pravidelnou súčasťou správ, tak neviem či nám to náhodou nehrozí aj na našej holubičej rodnej hrude. Toto už totiž nie je „Riman cár“, ktorý si kdesi pod bralom „zastal táborom“ a je ochotný vyjednávať s nevelikou družinou švárnych mládencov v plnej zbroji. Ten aspoň, aj keď svojským spôsobom, priniesol grécky zmysel pre krásu a rímske právo (hoci naši slovanskí predkovia sa v tom čase preháňali kdesi za Dneprom). Teraz tu máme terorizmus skazy, ktorý chce strašiť smrťou nevinných. A strach je vždy diablov nástroj, rovnako ako smrť, ktorá prišla na svet práve kvôli jeho závisti (por. Múd 2,24). S (islamskými) teroristami sa ale vyjednávať nedá, pretože sa im nedá veriť. To je dôvod, prečo sa s nimi vyjednávať vlastne ani nesmie. Oni totiž diskutovať aj tak nechcú. Ani vyjednávať. A... zbabelé (samovražedné) útoky na civilistov svedčia o tom, že nechcú vlastne ani bojovať.

Neverím, odmietam veriť, že sa na Slovensku necháme zastrašiť a smerom na západ sa budeme len nemo prizerať tak, ako to v Druhej svetovej vojne robili smerom na východ páni Petain a Chamberlain, keď Hitler napadol Poľsko, anektoval Rakúsko a Sudety, z Čiech a Moravy si spravil protektorát a zo Slovenska nárazníkový satelit. Ich krajiny na to kruto doplatili len o pár rokov neskôr.

Verím, že na Slovensku sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí sa smrti neboja, pretože veria, že Kristus nad ňou zvíťazil. Verím, že na Slovensku ešte stále žijú kresťania, ktorí veria, že láska je nielen mocná, ale dokonca mocnejšia ako smrť (por. Pies 8,6) a preto sa nebudú báť konať. Nie, nevyzývam na križiacku výpravu. Hoci sa úprimne priznávam, že keď vidím, čo sa deje na západ od štátnej hranice, začínam chápať jej myšlienku. Aspoň tú počiatočnú určite. Nešlo o peniaze ani o moc. Išlo o pomoc tým, ktorí boli ako nevinní napadnutí. Napadnutí tými, ktorí sa len pár storočí predtým vydávali za chudákov, ktorých všetci prenasledujú a tak si ich kresťania a Židia chovali na hrudi – ako hadov, ktorí ich nakoniec dohrýzli na smrť. Stačí si prečítať históriu šírenia islamu v jeho prvých rokoch. Od osvietenia Mohameda (či skôr zatmenia mozgu) je to stále ten istý refrén. Len pred pár dňami kosovský imám otvorene hovoril o troch fázach džihádu. Na internete je o tom dosť, nebudem to teraz rozpisovať podrobne. Za všetko len jedna ukážka: podľa Koránu je moslimom dovolené mať neveriacich priateľov len v prvej fáze džihádu a za podmienky, ak z toho môžu vyťažiť pre islam. No aj to priateľstvo je pochybné, lebo podľa Koránu môžu vo veci a džihádu klamať, veď koniec – koncov, aj tak sú to len „neveriaci psi“.

Nastavenie druhého líca je vec, ktorej plne rozumiem. To sa robí vtedy, keď niekto krivdí mne. Ale rozumiem aj biču v Pánovej ruke v Jeruzalemskom chráme. To sa zasa robí vtedy, keď sa deje neprávosť na komkoľvek inom. Pripadá mi nielen ľudské, ale aj kresťanské zastať sa slabších, ktorým sa krivdí. Ak treba, tak aj zauchom útočníkovi. A dokonca bez toho, aby sa k tomu volala polícia či súdny dvor v Haagu. Keď mi pred kostolom deviatak začal kopať do tretiaka, tak dostal jednu výchovnú chladenú vzduchom a viac si to nedovolil.

Veľká matka Európa nás tak preveľmi chce chrániť, až nám vzala zmysel pre zodpovednosť. Je to len pár mesiacov, čo zákony na ochranu výtržníkov vo svojej šialenosti zašli tak ďaleko, že keď si šofér autobusu dovolil proti nim zakročiť, takmer prišiel o prácu. Ak nie je možné zastať sa ukrivdeného, nech je to hoci len za oplzlosti na verejnosti či poškodenie spoločného majetku, tak sa potom nedivme, keď sa (beztrestne) zabíjajú nevinní. Je to logický dôsledok liberalizmu, ktorý nás v mene falošného pocitu slobody oberá o hodnoty. Je pochopiteľné, že každý otrok na návnadu vidiny slobody skočí. Žiaľ, obvykle potom končí ešte horšie.

Nemienim sa navážať do utečencov a myslím si, že im treba pomôcť. Ale... Veľké, veľmi veľké „ale“. Otázka totiž znie, kto je naozaj slabší a bezbrannejší. Taký utečenec v tábore dostane (samozrejme zadarmo a na neurčito) strechu nad hlavou, kus chleba, cigarety, telefón a vreckové (to si nevymýšľam, to je realita táborov minimálne v Taliansku, ktoré už má toho všetkého plné zuby). To sú také pálky pre štátnu pokladnicu, že dôchodcovia toho istého Talianska potom majú problém zaplatiť z dôchodku dane. Nediskutujem o pomoci skutočne potrebnej pre migrantov. Ale chcem sa spýtať, či azda poctiví občania štátu, ktorí celý život dreli, sú v očiach spoločnosti menej ctení ako – prepytujem – „cudzí štátni príslušníci“?

Tak pardon, vážení! Nedá sa mlčať. Lebo... Naši starí otcovia nás naučili, že kto mlčí, ten svedčí. Aby som náhodou nebol obvinený z neznášanlivosti (čo budem aj tak, ale je mi to v podstate jedno). Mám známych a kamarátov aj medzi moslimami, ktorí jednoznačne odsudzujú terorizmus a tvrdia, že sa za takých moslimov hanbia. Ja im chcem veriť napriek tomu, čo som o džiháde a dovolení klamať neveriacich psov napísal vyššie.

Ale nedá mi to. Chceme v našej (azda ešte stále milovanej) krajine konečne uveriť, že „Islam je militantné náboženstvo in se“? (tak som to napísal kedysi v blogu „Mešita v Bratislave či bazilika v Dubaji“ na http://christ-net.sk/node/754) Chceme si konečne strhnúť pásku z očí a aspoň na chvíľku odložiť povestné slovenské malomeštiactvo a pozrieť sa okolo seba?

Som kňaz. Voľajako sa s Božou pomocou pretlčiem, smrti sa nebojím a deti nemám; takže budúcnosť by mi mohla byť ukradnutá. Ale nie je. Verím Ježišovým slovám a bude mi cťou, ak mi raz dá milosť mučeníctva. Rád vylejem svoju krv tak, ako to spravili zástupy mučeníkov v dejinách kresťanstva. Ale napriek tomu, a možno vďaka tomu, že sa nebojím smrti a očakávam Pánov príchod, milujem život. Nebojím sa žiť a nebojím sa obetovať za život iných. Viem, že život je dar, ktorý som si nedal sám a viem aj to, že zmysel má len vtedy, keď sa znovu stane darom pre iných. Presne toto je dôvod, pre ktorý budem rád trpieť pre vieru, ktorú mi vštepovali moji rodičia. Budem sa rád biť za môj národ, tak veľmi skúšaný zvonku i zvnútra. Budem rád brániť moju rodnú hrudu, pretože ju kropil pot mojich predkov.

To, čo sa dnes deje v Európe, je desivé. V prvom rade hovorím so žiaľom o preliatej krvi, ale jedným dychom s rozhorčením dodávam, ako ma hnevá ten veľký rozpor, čo dnes máme v Európe. Všetko sa môže, všetko je dovolené, všetko sa toleruje, kým to nie je kresťanské. Toleruje sa polmesiac, ale nie kríž. Toleruje sa kosák a kladivo, ale nie hlahol zvonov. Rešpektuje sa joga, ale z modlitby sa vysmievame. Za vzor sa kladie zvrátené sexuálne správanie a zároveň sa odsudzuje život v panenstve či celibáte. Nehovoriac o práve voľby matky na potrat, ktoré ale potláča právo dieťaťa na život. Naozaj sa niet čo diviť, že na vraždenie kresťanov sa pozeráme so stoickým pokojom a ešte máme pri tom odvahu tváriť sa, ako nás trápi hlad v krajinách tretieho sveta (áno, väčšinou moslimských!).

Nuž, viem, teraz bude nasledovať presne to, čo som pomenoval na začiatku... Budem označený za katolíckeho fanatika, militantného xenofóba, extrémneho rasistu horšieho ako celý IS dohromady. Ak áno, tak... Prepáčte, bude to len dôkaz toho, že v Európe je naozaj dovolené všetko, len to nesmie byť kresťanské.

Dúfam, že skončil čas, v ktorom budeme my, kresťania len nekompetentne mlčať zo strachu, aby sme snáď niekoho neurazili. Totiž, hrozí nám, že budú kričať kamene. V lepšom prípade. V tom horšom budú na nás padať z rúk tých, ktorí na rozdiel od nás vieru berú vážne.

Iste, aj náš Pán pred Pilátom mlčal. Ale pred veľradou nie. Tam sa spýtal sluhu: „Prečo ma biješ?“ (Jn 18,23) A sv. Pavol sa rovnako jasne ohradil, keď ho Rimania chceli bičovať (por. Sk 22,24-29). Je ťažké, ak nie nemožné, povedať pravdu s takou láskou, aby sa nikto neurazil. Ale strach z toho, že sa niekto urazí, keď bude stáť tvárou v tvár pravde, predsa nemôže zabrániť o nej svedčiť.

Odmietam sa nemo pozerať a zbabelo vyčkávať do chvíle, kým posledný pohľad neupriem do hlavne popravčej čaty. Vždy sa dá niečo urobiť. Vždy existuje riešenie.

Verím, že sa pokúsime pre naše Slovensko a pre našu Európu niečo konkrétne urobiť. „Čo konkrétne?“ je úplne legitímna otázka, na ktorú zatiaľ nemám odpoveď. Ale viem, že sa nemôžeme len prizerať a musíme konať. Pomôžte mi nájsť odpovede. Možno sa nám s Božou pomocou podarí zachrániť kúsok Európy...