« Back

Povolanie: Nedokonalý svetlonos

Povolanie: Nedokonalý svetlonos

Zo dňa na deň je to ťažšie. Usmievajúci sa ľudia bojujú o pokoj duše a svoje pocity vlečú za sebou. Do módy sa dostáva „parazitovanie na úkor druhých.“ Na každodenný chlieb si natierame problémy v práci, v rodine, v škole. Motto života: „Len aby bolo dobre a aby boli všetci spokojní,“ nás valcuje a vytvára z nás „sväté obrázky“ Dokedy to máme vydržať?

Keď sa tak na to pozerám, pred očami sa mi objaví šašo. Žiť radosť je jeho druhým zamestnaním. Zabáva iných, aj keď má depresiu, prežíva smútok, či žije sám - zamknutý vo svojom svete.

Lenže šašovia už nie len v cirkuse - sú medzi nami. A nezbadáme ich, pretože nenosia červenú guličku na nose, ani široké gate na traky...

 

Sú to ľudia, ktorých milujeme a obdivujeme za ich silu, pretože sú

- úslužní a vždy pomôžu

- vyčaria nám úsmev na tvári a odoženú smútok

- ostanú s nami, keď si nevieme so životom rady

- pomôžu, a nepýtajú za to nič.

 

A možno práve títo ľudia kráčajú po cestách, o ktorých sa nám ani nesníva

- sú hlboko ponorení v depresii

- nechce sa im ráno vstať a ak vstanú, majú pocit, že ich prevalcoval „buldozér.“

- „vedia“, že nemajú nárok na to, aby im niekto „načúval“ a aby sa ich spýtal: „ako sa máš.“

- sú presvedčení, že musia byť milí a dobrí, inak by stratili prácu a priazeň ostatných. Osobná dokonalosť ich spútava z každej strany

- nemajú silu bojovať o svoje miesto vo svete, to nechávajú „uvrešťancom“ a „egoistom“. Často si vravia: Obetujem to. Boh sa o mňa postará.

- ich srdce je naplnené samotou a prázdnotou. Boh neodpovedá podľa ich predstáv

- ich duša sa zmieta v bolesti, ktorá je podľa ich skúsenosti nekonečná....

Príde bod, keď už nemajú silu prosiť o pomoc. A vzdajú to.

 

Výsledkom je samovražda.

Koľko sa o nej popísalo....

O ľuďoch  bezproblémových, ktorým „zrazu“ cvaklo...

 

Mýlite sa, predchádzajúca veta je obludný blud.

 

Nie je to zrazu.

Je to túžba po vyslobodení sa z tmy.

Zo samoty...

Klamlivé presvedčenie, že smrť dáva životu zmysel....

 

Dnes som sa zamyslela. Svätý Pavol v 2Kor píše, že Boh povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo.“

A prosím a ďakujem za ľudí, ktorí majú odvahu sa prihovoriť k tým, čo žijú vo svete depresií a tmy.

Možno sa im podarí zapáliť aspoň malý plamienok nádeje a nebudeme čítať toľko článkov o samovraždách.

Urobme pokus: Staňme sa svetlonosmi.

A pritom vôbec nemusíme byť dokonalí.

 

PS. Nečakajme, že ľudia prídu a povedia ako sa majú... pýtajme sa načúvajme...

       Nesme si navzájom bremená a tak naplníme Boží zákon