Nie je viera ako viera... Jeden verí viac, iný zasa iba vtedy, keď je na obzore problém....
Sú ľudia, čo sa modlia a dvíhajú ruky... tzv. charizmatici
a sú starkí, čo radšej berú do rúk ruženec...
Potom sú tí, čo sa ponárajú do Božieho Slova a hovoria s Bohom v rozjímaní...
No sú aj takí, čo ho hľadajú...
Ak má byť naša viera tá správna,
tak sa stále stávame ľuďmi hľadajúcimi Boha...
Toho pravého Boha, ktorého ľudské oko nemôže uvidieť, pretože je príliš malé a krátkozraké...
Až tam "na druhom svete" Ho uvidíme z tváre do tváre....
Nuž a ako je to s tým hľadaním....
Ak máme vo viere rásť,
je na čase, aby sme sa skamarátili s (nesympatickým slovom, menom ) KRIZA VIERY
Ak ju niekto (občas)nemá,
tak ho prosím, aby si skontroloval, či mu na očiach nesedia okuliare pýchy.
Žijúc medzi ľuďmi a nesúc si svoj batôžtek života, neraz počujem:
Bože, čo som Ti spravil, že ma nepočuješ?
Pane, prečo musia trpieť moje deti?
Prečo sa mi nedarí? Prečo...?
Toľko sa namodlím za svojho syna a je to ešte horšie.
Stojac pri lôžku zomierajúcej matky, darmo Bohu vysvetľujete, že tá žena má dve malé deti....
Vidiac haváriu, kde vyhasína mladý život, nedokážete presvedčiť Boha, aby nechal na zemi jediného syna starnúcim rodičom....
Boh mlčí...
a vám ostáva BOLESŤ a POCHYBNOSTI
Pochybnosti, čo oberajú modlitbu o chuť pokračovať ďalej.
TICHO spojené s nožom NEISTOTY, čo sa zabára do špiku kostí.
BEZNÁDEJ...
BEZMOCNOSŤ, v ktorej nemôžete Boha presvedčiť, že TO o čo prosíte, JE DOBRÉ HNEĎ TU A TERAZ?
A to sa modlíte z celého srdca.... zo všetkých síl... a sľubujete, že ak vás vypočuje, urobíte to a to....
A Boh mlčí, alebo dovolí, aby sa stalo niečo, čo je bolestivé a ľudskú dušu ponára do smútku.
Aj vtedy pred nami otvára dve cesty:
Cestu dôvery v tme aj s našimi vnútornými vzburami a cestu zatrpknutia.
Je na nás, ktorú si zvolíme...
"Už nikdy sa nebudem modliť. To prisahám," hovorí mi otec po pohrebe syna.
"Boh je hluchý. Boh asi ani nie je... a ak je tak je to obyčajný tyran..."
Nepohoršujem sa. Mlčím. Hovorí z neho bolesť a samota....
Aj ja by som si, keby som mohla, posadila Boha na koberec a prehovorila mu do duše....
Lenže....
Boh je Boh....
A neskáče ako mu my zapískame...
Má svoj čas, svoju chvíľu, svoju plnosť....
a neriadi sa ľudským kalendárom.
Povedal nám to jasne: Ja som s vami po všetky dni...
Či sa rozhodneme preto, aby sme boli s ním my, je len na nás....
Aj apoštoli vedeli že modliť sa, nie je vždy jednoduché...
A keď sa Ježiša pýtali, ako sa majú modliť....
povedal im slová Otče náš....
Nepovedal,
že sa nás bude pýtať na počet pekných slov, ktoré smerovali do neba od "našej maličkosti",
ani na čas, čo sme kľačali pod jeho krížom,
ani na to koľko sa nám podarilo meditovať, rozjímať.....
ani na počet spovedí, prijímaní, či informácii, ktoré máme zapísané v modlitebných denníkoch....
Povedal iba to, že bude s nami až do konca dní...
Či mu už rozumieme alebo nie...
Hovoril niečo o úzkej bráne, cez ktorú máme prejsť, aby sme boli s Ním.
A cez ňu sa neprepchá nič ľudské...
... žiadna pýcha a vykrikovanie, že sa vieme dobre a dlho modliť,
... že sme na Božej ceste a robíme pre Pána všetko...
....Neprepchá sa cez ňu ani habit, ani reverenda, ani zodratý ruženec pomodlený preto,
aby ma videli....
Cez úzku bránu do Božieho kráľovstva si môžeme vziať iba
.... iba čas, keď sme vytrvali s Ježišom, aj keď život nešiel podľa našich predstáv...
... pohľad na kríž, hovoriaci: "Pane pomôž mi, lebo ja sám to nezvládnem."...
... hlboký výkrik duše otca, ktorému syn zomiera v náručí: "Pane verím (že ho môžeš uzdraviť, ale prosím, pomôž mojej nevere"
.... iba srdce, v ktorom nesieme olúpanú vieru... očistenú od našich predstáv a istôt, že to, čo robíme, ako sa správame, koľko sa modlíme je správne... a teda ak sme so sebou "spokojní" my, tak MUSÍ byť s nami spokojný aj Boh.
Žijeme v čase, kde Boh nepovedal posledné slovo.
Neobviňujme Ho, za to čo sa deje a pýtajme sa:
"Pane čo mi touto bolesťou (týmto človekom, touto situáciou) chceš povedať?"
Nechcime sa v modlitbe "opičiť" po iných...
Boh sa s každým z nás rozpráva inak...originálnym spôsobom....
Keď je to ťažké, spomeňme si na to, čo sa píše v liste Hebrejom
"Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá..."
Veď to je čas, kedy nás Boh učí, ako VERIŤ, aby sme počuli a vnímali jeho hlas v našom živote.
Pane, prosím, daj, nech je moja viera "olúpaná" a jednoduchá... Amen.
