Neviem, či prídem do neba. Nemám istotu, mám len nádej, že Pán pochopí moje kroky a rozhodnutia. Neviem, či budem zachránená, ale verím, že Ježiš vidí do srdca aj pod kožu. Nestačí mu pekný oblek, ani slušný odev na nedeľu. Dokonca ani pomodlené ružence, či prijaté sväté prijímania, odkľačané krížové cesty, vykonané púte, sväté spovede, vyspievané kostolné piesne. Neviem, či po prečítaní evanjelia o kanaánskej žene prídem do neba...
Žena, čo prichádza za Ježišom býva v krajine pohanov. Nemodlí sa, nepozná pravého Boha. Nevyznáva správnu vieru - akoby sme dnes povedali katolícku - ani všetky jej pravdy. Možno ani nevie odrecitovať hlavné Božie prikázanie, no napriek tomu prichádza za Ježišom. Preložiac tieto informácie do súčasnej reči to znamená: Nevie sa modliť ruženec, nechodí na omše, ani na spovede - akási: „Neznajbožka.“
A predsa: je to matka, čo deväť mesiacov nosila pod srdcom dieťa - dievčatko, a vo chvíli, keď ho porodila, vstúpilo hlboko do jej srdca. Ako každá žena aj ona, „prežíva“ život dcéry a vidí, cíti a hmatateľne vníma jej utrenie. Prečo sa to deje práve jej? Pre jej hriech, či pre nezriadený život. Všetky peniaze už dala veštcom, lekárom, zaklínačom, ale zlého ducha - možno chorobu - nik nedokázal odňať z jej najväčšieho pokladu.
Napriek tomu, je to žena, čo prekonáva prekážky. Nepremýšľa ekonomicky, myslí srdcom. Hľadá a využíva všetky možnosti. Ide, lebo počula, že istý muž, menom Ježiš, o ktorom Židia vravia, že je Pomazaný - Mesiáš - Záchranca, robí zázraky. Počula, ako uzdravil ženu chorú na krvotok, vzkriesil mládenca - jediného syna Naimskej vdovy, ba i to, že na jeho slovo sa stratilo malomocenstvo, či horúčka, čo trápila Petrovu testinu.
Meno Ježiš bolo v jej dobe v „kurze.“ Niektorí ho vyslovovali s úctou, iní s pohŕdaním. Ale čo na tom, pre ňu je dôležité niečo iné - Ježiš je tu a môže aj pre ňu - síce pohanku /čo nenavštevuje chrám a nepozná Písmo, nedodržiava zvyky a ani nechodí obetovať Bohu do Jeruzalema/ niečo urobiť.
Uteká k nemu! Ona, „Neznajbožka židovského náboženstva.“ Prenesúc to do súčasnej doby - môže to byť žena, čo o kostol ani nezavadí. A možno nosí minisukne, má zopár tetovačiek, fajčí a ani alkohol jej nie je neznámy. Predstavte si, že ju vidíte na ulici ako uteká za významným šéfom a prosí ho o pomoc.
Teraz však toto „indivíduum“ uteká za Ježišom. A nielen že uteká, ale ešte na neho aj kričí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov.“
Akože nad ňou? Veď neprichádza, aby prosila za seba, za svoje obrátenie, ani neprosí o silu, ktorú by jej Ježiš mohol dať, aby ňou uzdravila svoju dcéru. Prichádza pred neho taká aká je: bezmocná, doráňaná, možno „lekármi“ tej doby oklamaná, ale dúfajúca, že sa na ňu Pán pozrie.
Počíta aj s nepríjemnými pohľadmi farizejov, susedov, známych - no ani tie ju nezastavia. „Ako je možné, že táto odhalená žena, chudobná, s nie najlepšou minulosťou a povesťou, možno aj rozvedená alebo žijúca „len tak s niekým hala bala“, potetovaná, zjazvená sa opováži prísť za Ježišom? A ešte k tomu pohanka?“
Odváži. Pretože ju ženie láska, čo nosí v srdci. Pretože ide o dieťa, ktorému dala život. Prichádza za Pánom a nemá v úmysle pošepky žobrať o požehnanie. Ona kričí, pretože vie, že doma sa deje niečo zlé, že akýsi zlý duch trápi jej dcéru.
Možno ju zastaví aj nejaký spravodlivý kňaz a najskôr jej povie: „Vráť sa domov, umy sa, učeš, daj si do poriadku svedomie, nauč sa čo to o Bohu Židov a potom choď za Ježišom...“ Ale ona sa prederie cez jeho ruky a slová, pretože verí, že ak vzkriesil mŕtveho, poradí si aj so zlým duchom.
Ježiš jej neodpovedá. No ona sa nevzdáva, kričí, plače, prosí a jasne pomenúva svoju situáciu: „Moju dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“
Učeníkom to lezie na nervy. Odháňajú ju, vysvetľujú jej, že je pohanka a že by mala prestať, lebo sa na ňu už aj tak všetci pozerajú, že Ježiš sa musí venovať tým, čo si to „zaslúžia.“
Nepočúva. Kričí a melie si svoje. Vytrvalosť a láska srdca, dôvera, jej nedovolí prestať.
A tak učeníci, idú od nej k svojmu Majstrovi: „Pane, počuješ tú ženu? Povedz jej, aby šla preč, lebo kričí za nami. Nerobí nám to dobrú reklamu. Chápeme, že sa s ňou nechceš rozprávať, veď je pohanka, ale prosím, zastav ju. Na tvoje slovo iste dá.“
Ježiš zastavil, ale nie ženu. Na slová učeníkov ostal stáť a dal svojim „verným veriacim, možno aj farizejom“ novú lekciu. „Som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“
Koľko ľudí okolo neho sa potešilo, že ho poznajú, že nie sú až tak stratení, veď ho počúvajú, modlia sa, chvália Jahveho... a bolo im jasné, že pre túto „Neznajbožku pohanskú,“ nepohne ani prstom.
Žena s vyplakanými očami dobehla k nemu. Počula čo povedal a pokúsila sa opraviť „učenie samého Boha.“ Posunúť hranice, veď ak Ježiš pomáha Židom, či nemôže pomôcť aj pohanom? „Pane pomôž mi.“
Ježiš sa na ňu zahľadel a inými slovami zopakoval, to čo povedal predtým: „Nie dobré vziať chlieb deťom, teda Židom a hodiť ho šteňatám, teda pohanom.“
Židia prikývli, pohanov považovali za obyčajných potulných psov, obchádzali ich mestá, aby sa nepoškvrnili a vyhýbali sa im z diaľky.
Lenže táto žena, bezbožníčka sa nedala odbiť. „Pane, ja viem, čo si o nás o pohanoch, myslíte vy, Židia. Viem ako nami pohŕdate, ako sa nám vyhýbate, ale aj psy - šteňatá jedia odrobinky zo stola ich pánov.“
Čo to povedala? V tej chvíli vyhlásila Ježiša za svojho Pána a prosila ho o „odrobinku“. Kým Židia ho volali: majster, učiteľ, rabi, táto Neznajbožka pochopila viac ako oni. Vedela, že také skutky ako robí on, nemôže robiť nik iný ako Boh.
Ježiš jej rozumel. Videl do srdca a poznal celý jej príbeh a nielen jej, ale aj príbeh dcéry. A videl jej vieru. Pozrel sa okolo. Na zbožných „kostolných židov“ a povedal: „Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane ako chceš.“
Dnes mi tak lieta srdcom, že Boh nerobí zázraky, pre naše modlitby, ani pre sväté omše, na ktorých sa tvárime zbožne, dokonca ani nie pre kázne, ktoré sa záujmom počúvame, ale pre postoj srdca.
A rozdáva aj pohanom, žehná tých, čo k nemu prichádzajú s dôverou. Takí akí sú, s bolesťou, čo nosia vo svojom vnútri.
Nevšíma si zákonníkov, prázdnych kazateľov, farizejov nosiacich krásne šaty, ani podnikateľov, čo prispievajú na kostol, aby si to s Ním vybavili, všíma si niečo celkom iné...
Myslím, že dnes by sme takúto ženu mohli nájsť na ulici. Možno by bola slobodnou mamičkou, ale rozvedená. Možno by ani z cirkevného hľadiska nemohla pristupovať k sviatostiam. Možno by mala potetované telo a za sebou niekoľko návštev u veštici, lebo hľadala oslobodenie pre svoju dcéru. Možno aj potraty by sa našli. Možno by mala oblečené nevhodné šaty na návštevu kresťanskej bohoslužby. Možno...
A predsa Ježiš by sa k nej sklonil.
Niekedy sa pýtam, či sa skloní aj k nám, čo každú nedeľu, ba aj v týždni derieme kostolné lavice a odriekame ružence...
A na koniec?
Modlím sa, aby som bola troška ako tá Neznajbožka - žena čo kričí za Ježišom a nedá sa odbiť, aj keď sa zázraky nedejú hneď a na počkanie. A aby som vedela bojovať aj svoje „duchovné dcéry, či synov, bratov, či sestry“ tak ako to dokázala ona.
Pridáte sa?
