Onedlho bude mať tri. Vlasy má krátke, no rozum „až po zem“. Všíma si to, čo ja prehliadam.... A volá sa Deby –Debora.
Dnes vošla do mojej izby. „Ty máš stromček?“ Zažiarili jej oči a v bez slova si ho začala obzerať. „Krásne vonia,“ dodala. „Aj ty čakáš na Ježiška a darčeky?“
Usmiala som sa a prikývla, premýšľajúc nad tým, že my dospeláci by sme mali mať vianoce (tie darčekové) 365 dní v roku. Veď Boh nám každý deň dáva niečo zo svojich DOBROdení – z niektorých sa tešíme, iné nesieme s bolesťou a smútkom a iné sú tak zvlášne, že ich nevieme „načítať“ a „rozbaliť.“ Chceme sa od nich jednoducho odsťahovať, alebo premýšľame nad tým, že ich zahodíme...
„Čo ideme robiť?“ mrkla som sa na Deby.
„Nič. Sadnime si a pozerajme na stromček. Čakajme na darčeky a na Ježiška.“ Znela detská odpoveď.
Nuž sadli sme si. Nasledovala chvíľa konteplácie..., po ktorej sa strhla lavína otázok: „A odkiaľ vieš, že príde Ježiško? A kde prvý raz prišiel? A on je v nebi?“
„Ak chceš porozprávam ti jeho príbeh.“ Navrhla som a ona súhlasila....
Hovorili sme o Márii, o Jozefovi i o somárikovi.
O ľuďoch, čo nechceli, aby sa v ich dome narodil malý Ježiš. Dostali sme sa až k maštaľke, nad ktorou sa zjavila hviezda. A potom k anjelom, k pastierom i k Mudrcom, ktorí ju tiež zbadali a vedeli, že je to znamenie, aby sa našli miesto, kde je Boh a aby sa mu šli pokloniť...
Deby počúvala a pozerala na stromček. „A tak aj my chceme na vianoce prísť k Ježiškovi a hľadáme k nemu cestičku...“ , pokračovala som vo vysvetľovaní a chcela som dodať niečo v tom zmysle, že ho môžeme nájsť v srdci druhých, no nestihla som.
„Neboj sa,“ prerušila ma. „Máš veľmi veľa hviezdičiek. Ty ho určite nájdeš. Svetielka budeš mať dosť.“
Naozaj. Nevšimla som si to.
Ja som vešala na stromček iba ozdoby, nepremýšľajúc nad tým, čo symbolizujú....
Musela prísť Deby, aby mi to povedala....
Alebo že by ju niekto poslal?
Nech je to už akokoľvek.
Betlehemská hviezda je tu znova!
Nemusíme ju vidieť na oblohe.
Môže sa skrývať v človeku, ktorý nás ťahá k láske a k ľudskosti.
Nemusí žiť v paláci, možno je to práve ľudská bytosť v „maštali.“
Nemusí mať dokonale čisté srdce, a ani navonok vyznávať vieru...
Nemusí nič...
Stačí ak o ŇOM vieme a necháme sa viesť JEHO svetlom....
Hviezda oznamovala pohanským národom, že sa narodil človek Ježiš.....
Aj v našich srdciach je ešte „čo – to“ z pohanstva...
Tak vám i sebe želám, aby sme neostali počas týchto dní iba pri tom, že si vypočujeme OZNAM o narodení Ježiša, ale aby sme s odvahou spolu s pastiermi i Mudrcmi vykročili do „ticha za mestom“ a vošli do maštale, kde nás čaká ON – a prosím, neobíďme ani maštaľ svojho vlastného srdca (má ju totiž každý z nás)...
Požehnané kroky počas týchto sviatočných dní.....