V jednu sobotu som sa vracal zo školy kresťanského života v Moskve pri katedrálnom chráme. Akurát som si hovoril, prečo som len nešiel s ostatnými ešte na večernú exkurziu po Moskve, veď bola možnosť. No Pán chcel inak. Poslal krátko pred odchodom jednu ženu, ktorá poprosila o modlitbu. Po modlitbe už nebolo nikoho. Tak som sa obliekol a ešte, premýšľajúc o možnosti dohnať ich, som volal niektorým zo skupiny, no nedvíhali telefón. A tak som si povedal: „No nič, aj tak už je veľa hodín. Nech je tak, ako chce Boh... Vyzerá to na jeho vôľu. No čo z toho vyjde? Nechám sa prekvapiť.“ A bolo pre mňa pripravené zaujímavé prekvapenie - stretnutie s barónom vúdú.

Keď som nastúpil do vlaku v metre a obzeral sa ako vždy len tak okolo, videl som jedného mladého človeka pozerajúceho na mňa a pokračoval som v prehľade ďalej. Stáva sa často, že niekto na vás pozerá. Dôvodov je milión. A tak som sa pohrúžil do čítania breviára. Mám ho v mobile a môžem sa tým pádom modliť kdekoľvek som. Veď modliaci sa posväcuje svojou modlitbou všetko, kde sa nachádza. Prečo hovoríme o niektorých chrámoch, že sú „namodlené“? Pretože mnoho ľudí s úprimným srdcom modliacich sa k Bohu s otvoreným srdcom prijímali od Neho milosti, ktorými ako vodopádom vyplnil ich srdce a tým pádom aj týmito milosťami očistil priestor okolo človeka od zla. Proste dá sa to pocítiť, ak sa priblížite ku skutočne modliacemu sa srdcom. 

A tak sa snažím posväcovať priestory metra v Moskve svojou modlitbou a samozrejme aj požehnávaním metra a ľudí okolo seba. Len Boh vie, čo sa pri tom všetko deje. Veď metro stavali často na mŕtvolách ľudí, ktorí zomierali bez viery v Boha určite preklínajúc metro a všetkých ľudí, ktorí v ňom budú jazdiť. Aj preto sa všetci sťažujú na to, ako je nepríjemné jazdiť v metre, pretože stretávate plno nepríjemných ľudí, ktorí pozerajú na druhých okolo akoby ich chceli zabiť, hlavne ráno, keď ešte všetci chcú spať a musia do roboty. No povzbudzoval som aj iných, aby sa v metre modlili a prosili Boha o požehnanie pre toto miesto aj pre ľudí v ňom. Cítim zmenu, alebo ja som sa zmenil? Neviem, no rozhodne vidím viac usmievavých, príjemných ľudí ako kedysi.

Ako som tak odtrhol svoj zrak od breviára pri „Sláva Otcu“ pohľad mi utkvel na tom mladom človeku a znova sa na mňa pozeral. Hm, to už nie je tak bežné, že ktosi sa druhý krát tak sústredene na vás v metre pozerá. No nič, pomodlil som sa za neho a nechal som to tak... Akurát sa našlo voľné miesto, tak som si sadol trochu ďalej z dohľadu toho človeka. Cesta pokračovala ďalej a ja som sa modlil. Prichádzala moja stanica a ako som sa domodlil a pozrel k východu, vidím tam, čo myslíte koho? Toho istého mladého človeka, ako bude už o chvíľu vychádzať na tej istej zastávke ako ja. No nič, tak som pre istotu vyšiel druhým východom. Možno ide na opačný koniec stanice ako ja.

Idem idem a neobzerám sa, veď načo... A už vychádzam a prechádzam cez prvé dvere. Obyčajne trochu pridržím dvere tomu za mnou, aby mu dvere nebuchli priamo do hlavy. Tak sa to robí v kultúrnych krajinách. Pred troma rokmi som to tu v moskovskom metre skoro vôbec nevidel. Ľudia surovo hľadiac len vpred na seba púšťali dvere za sebou surovo tak, že si musel alebo zastať a počkať alebo vynaložiť veľkú silu, aby si dvere v ich rýchlosti zastavil. Nie vždy sa to podarilo. No prejdúc tri roky musím povedať, že sa mnohé zmenilo. Ak kedysi nanajvýš muž žene podržal dvere aj to iba niekedy, tak teraz drží dvere väčšina ľudí, ktorých vidím a to nezávisle od toho komu – mužovi alebo žene.

No ja som sa akosi pozabudol, podržal som ich kratúčko a v rýchlosti ich pustil. Pocítil som aj počul, ako narazili na niekoho za mnou. V rýchlosti som sa obzrel, aby som sa ospravedlnil, a čo myslíte, kto tam stál? Ten mladý človek, čo sa na mňa vo vlaku pozeral. No zábava, tak on ide ešte aj mojím východom z metra. Druhé dvere som mu už podržal. A šiel som ďalej. Hm, nie je to príjemné, ak niekto taký ide za vami. Vyšli sme z metra a tam idú cesty niekoľkými smermi. Tak som si povedal: „Ok. Hra sa skončila. Ja idem svojou cestou a on pôjde určite tými všetkými ostatnými.“ No čo si myslíte, čo sa stalo? On si vybral tú istú cestu ako ja. Už som sa cítil nesvoj. Hm, čo tým všetkým chceš povedať, Bože? No nič, čo by chcel povedať, no proste sa to stáva. A tak som šiel ďalej.

Ešte som sa urobil akože pozerám do mobilu čosi dôležité a zastavil som sa akože si to lepšie prezrieť. Prešiel okolo a ja som šiel spokojne za ním. Je to predsa len menej nepríjemné, ak niekto taký ide vpredu pod kontrolou ako kdesi vzadu. A tak som šiel svojou cestou a on, zaujímavé, neobracajúc sa zahol presne tam kam som mal ísť aj ja, prešiel cestu tak, ako ja vždy prechádzam a šiel vpredu stále. No veď nebudem chodiť okľukami a záhradami len kvôli nejakému mladému človeku, ktorý ide tak isto ako ja tou istou cestou, čo sa mi ešte nestalo. A tak som pokračoval. Išiel pomalšie ako ja spokojnučko si vykračujúc a môj krok je väčší a rýchlejší, a tak som ho chtiac nechtiac dohnal a nejaký ten čas, kým som ho obišiel, sme šli na tej istej úrovni. Nič. A tak som sa upokojil a šiel spokojne ďalej.

Keď tu zrazu hovorí moje srdce tým známym hlasom, ktorý už poznám veľmi dobre: „Robert, a prečo si sa ho čosi nespýtal?“ „Čo-o-o?“ Odpovedám koktavo vo svojej duši. „Veď, to je cudzí človek! Čo som sa ho mal spýtať?“ „Robert, veď toľko krát som už od teba chcel, aby si sa spýtal čosi cudzieho človeka a nakoniec si mi ďakoval, že si počúvol môj hlas. Pamätáš si, ako si napriek všetkému niekoľkým pomohol?“- povedal mne už známy hlas Ducha Svätého. „To áno, nemôžem protirečiť, no...“- snažil som sa ho presvedčiť, „to nie je tak jednoduché, ako sa ti zdá.“ „Ja viem.“ - odpovedal, „veď ja som Boh. Ja viem všetko, aj to, že je to to najlepšie, čo môžeš urobiť. Veď ty to už dávno vieš, aj kázať o tom už dlho kážeš... Iným... A ty? Už si zostarol?“ „Nie, nie“-odpovedám narýchlo. „Ok, tak ja sa teda pokúsim.“ Obzrel som sa, no ten človek bol už ďaleko odo mňa. No nič, tak sa to teda nepodarí. Nebudem predsa čakať, kým príde a potom sa ho trapne čosi spýtať, ani neviem, čo vlastne. A tak som pokračoval v ceste. Nuž a čo Róbert nechcel, narazil na semafór, na ktorom bola červená. A čakal som, čakal na červenej, kým ten človek neprišiel až ku mne. Hm, Pane Bože, ty si ale humorista. Len pred pár minútami som sa ti posťažoval, že je ten človek ďaleko a chcel sa vyzuť z tvojho plánu a hop, reaguješ momentálne.

A tak rozmýšľam, rozmýšľam, čo sa ho vlastne spýtať. Nič som nenašiel a zelená už naskočila a ja som šiel ďalej. No akokoľvek som sa premáhal, nič som nevymyslel, len som sa modlil, aby stočil kdesi do druhej ulice a už viac som ho nevidel. No nič nepomáhalo, ten človek stále šiel tým istým smerom ako ja, no keďže ja som bol rýchlejší, znova som ho prirodzene predbehol. Bojoval som sám so sebou dlho. A asi by sa nič neudialo, keby že nenarazím na posledný semafor pred naším domom. Tam ma znova dohnal a znova stál mlčky vedľa mňa. Jaj, jaj, tak predsa bude treba čosi povedať. Prechádzame na zelenú znova vedľa seba a na chodníku už hlava pracovala o dušu spasenú.

Všimol som si, že má na sebe zavesenú okrasu – huňatý chvost z nejakej líšky či čo to bolo. Nuž a o túto trápnosť som sa zachytil. Ako sme už prešli niekoľko metrov znova bez slova vedľa seba, obrátil som sa na neho s otázkou: „Zaujímavá okrasa, z akého zvieraťa to je?“ Čakal som odpoveď ako to často býva: „A čo ťa do toho, debil?“ No on sa len tak placho usmial akoby to čakal a povedal: „Nieee, to nie je líška. To je...“ A povedal taký názov zvieraťa, ktorý som si žiaľ nezapamätal. No a čo teraz? Čo sa spýtať ďalšie a nebyť totálne trapný? Hm...

„Ty pochádzaš z Moskvy alebo z inej časti Ruska?“ - zachraňoval som sa klasickou otázkou. Na môj údiv on pokračoval v rozhovore ďalej. „No, kedysi ako malý som bol s rodičmi v jednom meste na Sibíri v Jakutskej oblasti, ale už dávno sme sa presťahovali tu do Moskvy. A ty?“ - opýtal sa ma priamo. No čo budem skrývať. „Ja? Ja som zo Slovenska.“ „Ja viem.“ - záhadne sa usmial a pokýval hlavou. „Ako to môžeš vedieť?“ - spýtal som sa ho nechápavo. „Proste pozriem a vidím. Vieš, ja som barón Vúdú.“ - odpovedal s ľahkosťou a záhadne sa na mňa pozrel. Čoooo? Vúdú? Veď to je to s tými bábikami, ako si ich niekto vyrobí a potom ich prepichuje alebo inak sa s nimi hrá a to všetko sa potom deje aj s tým človekom, ktorého tá bábka predstavuje. Bože môôôj, kde som sa to dostal, to som si poriadne navaril! A on sa na mňa len usmieva a usmieva.

„To je s tými bábikami čo?“ - letmo som sa spýtal, len aby nevidel moje zdesenie. „No áno, ale ja sa takými vecami nezaoberám. Ja mám proste iba také schopnosti, vieš? A ty? Ty sa čím zaoberáš? Kvôli čomu si prišiel do Ruska?“ Klasická otázka ale v jeho podaní znela hrôzostrašne. Čo asi so mnou urobí, keď mu poviem, že som kňaz? Úhlavný nepriateľ číslo jedna. Uuuuf, musel som to predýchať. Po chvíli som sa spamätal a snažil som sa nedať na sebe znať znaky nespokojnosit: "Asi ťa to prekvapí, ale ja som katolícky kňaz. Bývam aj slúžim v chráme Sv. Oľgy tuto za rohom.“ A ukázal som mu smer, kde sa asi približne nachádza náš kostol.

Ako som sa k nemu obrátil späť, na moje počudovanie povedal: „Ja viem, že tam máte kostol, už niekoľko krát som išiel okolo.“ „Super, tak potom pozývam do kostola k nám, proste sa iba tak pozrieť.“ „Čo to hovoríš, Robert, zastav sa!“ – povedal som si vnútri len tak pre seba: „Vúdú barón a v kostole?“ A on: „Nie, nie, do kostola určite nie. Prepáč ale do kostolov je nemôžem. Cítim sa tam veľmi zle. Čosi sa so mnou deje. Čosi veľmi zlé, ja akoby nie som sám sebou a robím hlúposti.“ „Hm, tak trošku chápem“ - povedal som a spomenul som si na niektoré prípady posadnutých, ktorí sú mimo kostola, svätenej vody a krížov v pohode no akonáhle sa dostanú do ich blízkosti, menia sa na nepoznanie, ide im pena z úst, zvíjajú sa ako pri epileptickom záchvate, hoci tou chorobou netrpia, hnusne nadávajú, dokonca začnú hovoriť starodávnymi jazykami, ktoré nemajú odkiaľ poznať, tobôž nimi hovoriť. No tak sme došli, stará mama... Žeby som mal pred sebou posadnutého. Ťažko tomu uveriť, keď sa ten človek na vás milo usmieva a rozpráva s vami ako úplne normálny človek.

„Ako predpokladám tak si ako všetci tu v Rusku pokrstený v pravoslávii. Však?“ - spýtal som sa a ani som nečakal na odpoveď, na 99% je odpoveďou: „Noo, áno.“ Väčšinou to bola babka, alebo mama alebo sám človek sa rozhodol, pretože už všetci okolo boli pokrstení tak sa dal aj on, alebo bolo treba zahnať nejaké nepríjemné sny alebo magické prekliatia a to práve krstom a podobné pohanské dôvody. No on bol z toho 1%. Povedal: „Nie, nie som krstený. Keď som bol malý asi tak 5 rokov, naši ma priviedli do pravoslávneho kostola s tým, že ma dajú pokrstiť. No keď už prišlo k obradu krstu, voda v krstiteľnici zovrela natoľko, že sa vyparila v priebehu pár minút. Kňaz sa zľakol a krstiť ma omietol. A tak som nepokrstený až doteraz.“

„Tak to je teda poriadne zaujímavé, to som ešte nepočul. Čosi sa stalo ešte do krstu, čo si pamätáš, čosi neobyčajné, alebo niečo veľmi zlé? Alebo si sa ešte do 5 rokov zasvätil satanovi či čo?“ - spýtal som sa veľmi otvorene a čakal, čo odpovie. „Nie, nič také si nepamätám.“ - odpovedal. Neskôr, ako som ti už povedal, som sa zaujímal o všetky magické záležitosti a nakoniec som zakončil svoje hľadanie vo vúdú a teraz som v nej už barónom.

„Nuž, zaujímavé. A tu v Moskve sa učíš alebo už pracuješ?“ - prešiel som radšej na inú tému. „Už pracujem. 5 rokov som sa snažil presadiť v obchode v jednom odvetví.“ - začal mi hovoriť o svojich ťažkostiach. „No viete, ak nemáte kontakty na tých, ktorí už majú všetko prerozdelené, ak sa nepresadíte s tvrdými lakťami, nemáte šancu. Tak sme sa mučili 5 rokov až sme to nakoniec zabalili. Teraz sa snažím začať čosi nové. No uvidím, ako to pôjde.“

„A ako sa vlastne voláš?“ - spýtal som sa ho uvedomujúc si, že sa rozprávame už pol hodinu a ešte stále neviem, ako sa vlastne volá. „Paša.“ - povedal a podal mi ruku. „Robert. Teší ma.“ - prezradil som mu svoje meno a podal svoju ruku. Nič mimoriadne sa nestalo, ako som čakal od pravdepodobne posadnutého človeka. „A kde žiješ? Vyzerá to, že niekde blízko nás, keďže ideš tým istým smerom ako ja.“ Paša (Pavol) ukázal na blízke bytovky: „Tam, v jednej z tých bytoviek.“

„Tak to je celkom blízko. Ak teda nemôžeš vôjsť do nášho chrámu, pozývam ťa stretnúť sa len tak mimo chrámu, ak chceš. Príď pred náš chrám, zazvoň na zvonček a vypýtaj si otca Roberta. Ja vyjdem a môžeme sa proste len tak poprechádzať alebo kdesi si sadnúť a porozprávať. Budem rád.“

„V poriadku, rád.“ - usmial sa. A ja som sa začal lúčiť, pretože sme stáli už okolo 45 minút a pre začiatočný rozhovor to bolo až až. V nádeji, že sa ešte niekedy uvidíme, som povedal už posledné slová: „Nebudem ťa už viac zdržiavať. Ak by si mal niekedy čas, pozývam.“ Poďakoval a podali sme si ruky. Zaujímavé bolo, že sme sa lúčili ako dobrí starí priatelia.

Nuž a že je barónom vúdú, to je obrovská úloha pomôcť mu dostať sa z tohoto väzenia zla k slobode Kristovej lásky. Ako? Verím, že časom Pán ukáže ako. No cítim, že to nebude ľahký boj, naopak, veľmi tvrdý nekompromisný, do ktorého už vošiel Pán skrze tento náš rozhovor. Keď som od neho odchádzal, zrazu som pochopil, prečo ma Pán zdržal na modlitbe s tou ženou, prečo som sa nemohol dovolať nikomu zo skupiny, aby som sa šiel pozrieť na Moskvu aj ja. Pán vedel, že v metre presne o takej a takej hodine a minúte bude prechádzať barón vúdú a bude treba sa s ním stretnúť a On to naplánoval absolútne presne až sa zastavuje dych, ako to On má presne vymerané.

No koľkokrát som mu všetko prekazil? Hm, koľko krát mám nutkanie začať rozhovor s úplne cudzím človekom. Veľmi veľa krát. Prečo sa mi to zdá často tak zvláštne, trápne? Veď koľko krát by to mohlo skutočne skončiť tak ako teraz – v priateľstve v nádeji na pokračovanie, na možné obrátenie sa k Bohu. Kto vie? Koľko už mohol mať Pán svojich priateľov, keby som sa toľko nebál a neokúňal? Hm, musím si to premyslieť, musím sa pokúsiť prelomiť svoj strach častejšie, aj keď niekedy bude reakcia ľudí zvláštna a odmietavá. Ale veď ohlasovanie evanjelia sa aj u Krista nie vždy stretlo s privítaním, ba naopak, veľmi často s odsúdením. A ja nie som lepší ako Kristus. Tak teda do toho! Hor sa k cudzím ľuďom :)