Ak si zachováš život, stratíš ho, ak ho stratíš, nájdeš ho... Na prvý pohľad ide o paradox. Veď ako sa dá život stratiť a znova ho nájsť? To sa nedá. Možno ešte s nejakými vecami by sa to dalo, ale s životom? A predsa to má svoju logiku...
Sú situácie, ktoré poznáme veľmi dobre. Nebudem ubiehať do extrémov. Až neskôr. Napríklad v práci je možnosť podviesť celú firmu tak, aby sa to akože nikto nedozvedel, a tak získať slušný peniaz. Je síce pravda, že tvoja rodina nie je na tom až tak katastroficky, no chýba veľa vecí, ktoré by mohli byť, nie až tak strašne nutných k životu, ale život by bol s nimi lepší, krajší – aspoň tak sa to zdá. A tak sa podujmeš na „heroický“ skutok - okradneš firmu a s ňou niekoľkých ľudí, ktorí tým pádom do svojich rodín nemôžu doniesť zaslúženú výplatu.
Áno, na jednej strane si získal. Ale na strane druhej? Ak sa to ľudia vo firme nakoniec dozvedia, lebo pravda tak či tak raz vyjde navonok, v ich očiach už nežiješ, stratíš všetku dôstojnosť, a ak nemáš totálne hrošiu kožu, tak to nevydržíš a odídeš – chcel si získať a nakoniec si stratil.
Na druhej strane ak stratíš - napríklad nechápajúcemu spolupracovníkovi daruješ zo svojej aj tak malej výplaty časť peňazí pre jeho dcérku, ktorá potrebuje operáciu a nemá ju ako zaplatiť, možno skutočne aj budeš cítiť, že umieraš, no ak sa to dozvedia ľudia z firmy, možno sa pokúsia urobiť to isté a nakoniec si uvedomíš, že svojím "zomieraním" si vlastne daroval život nielen tej dcérke, aj mnohým okolo a nakoniec aj sebe, veď šťastie v očiach otca, ktorý vidí svoju dcérku zdravú je silou a radosťou, ktorá vzkriesuje k životu. Nehovoriac o tom, keď sa o tvojom skutku dozvedia v nebi. Boh takých "zomierajúcich" odmeňuje obrovským požehnaním. Áno, stratil si, zomrel sebe, no našiel si úplne nový život.
Ak sa budeš báť zomierať, nikdy nezískaš skúsenosť zmŕtvychvstania.
Niekedy povedať pravdu bolí, až do krvi, naozaj ako keby si zomieral. No ak si sa rozhodol predsa len pre klamstvo, budú ťa rozožierať výčitky svedomia z toho, koľko zla si tým všetkým narobil, a takisto strach z toho, čo ak sa to druhí dozvedia. A žiť s tým každý deň, to sa rovná životu mŕtvoly. Okrem toho zlo, ktoré si vykonal, sa ti vždy vráti a to v rôznych podobách a rozruší postupne tvoje vzťahy, tvoju dušu a nakoniec aj tvoje telo.
No ak to predsa len skúsiš s pravdou, budeš trpieť, samozrejme. No pravda naplní tvoj život radosťou zo slobody, ktorú ti ponúkne. A aj napriek prvotnej bolesti, sloboda a radosť, hlboký pokoj ti vleje chuť do úplne inej úrovne nového života, ktorý stojí za to.
A možno si ktosi povie: "Ale veď všetci kradnú, a za ukradnuté peniaze si kúpim ešte väčší televízor, ešte lepšie alebo ďalšie auto, atď." A po niekoľkých mesiacoch zistíš, že pohodlnejší život vďaka týmto výdobytkom techniky spôsobil, že ste sa v rodine oddelili jeden od druhého ešte viac ako ste boli dovtedy. Kvôli televízii nemáte čas jeden na druhého, kvôli cestovaniu každý vo svojom aute už nemáte ani ten spoločný čas rozhovoru, ktorý ste mali cestou do práce. A možno si toto všetko ani nevšimneš, no prebudíš sa až vtedy, keď sa ti rozpadne rodina. A tak osamotený rozvedený s deťmi na protidrogovom sa pýtaš: "Čo som vlastne tými peniazmi získal? Chcel som si život osladiť, zachrániť, a stratil som ho... Ach ja úbohý!"
A možno keby si tie peniaze neukradol, cítil by si, ako síce zomieraš pohodlnejšiemu životu, no získavaš omnoho viac. Napríklad bez televízora by ste boli prinútení tráviť viac času ako rodina v spoločných rozhovoroch, v spoločnej práci, vo voľnom čase. Napriek všetkému nepohodliu by ste tak našli jeden k druhému cestu, rozvinuli vzťahy, zamilovali si jeden druhého a prijali sa navzájom so všetkými chybami. Kto vie? Takto by sa zomieranie sebe, svojmu pohodliu, egoizmu, premenilo na skutočný hodnotný život v prekrásnych vzťahoch. Stratil by si ten "pohodlnejší" život, no našiel úplne iný nový život, silnejší a krajší ako ten, ktorý si stratil.
A ak sa aj stane, že má niekto hrošiu kožu a ku všetkému, čo robí, sa celý život správa totálne ignorantsky a nikto mu nemôže klepnúť po palcoch, po smrti príde jeho osobný súd, na ktorom všetka pravda vyjde najavo, kde naplno prežije utrpenie všetkých ľudí, ktorých zničilo alebo zasiahlo jeho zlo. To budú obrovské výčitky, pred ktorými sa nebude dať nikam uniknúť, pretože to bude všade okolo - vedomie obrovskej viny za všetko to nešťastie, ktoré si spôsobil len preto, lebo si chcel prilepšiť, lebo si chcel zachrániť život.
Mnohí to nebudú môcť vydržať a ak neuveria, že Kristus všetky ich hriechy zobral na seba a zadosťučinil za ne, prepadnú sa v nekonečné výčitky svedomia, viny, nenávisti seba a druhých a Boha, zúfalstva... A to všetko len preto, lebo si chcel nezaslúžene prilepšiť a „žiť“ na úkor druhých.
Preto Ježiš hovorí, že taký človek svoj život stratí. Pretože to najcennejšie je večný božský život v nás, ktorý sme dostali pri krste a ktorý ako jediný je zárukou večnosti. Ak ho nemáš, naveky zomieraš bez možnosti znova ožiť. Preto je tak veľmi dôležité tento večný život chrániť. Ničí sa akýmkoľvek zlom, akoukoľkvek podlosťou.
No vieš si predstaviť ten nádherný život vo večnosti, kde ti Boh pred všetkými svätými a anjelami ukáže, ako vyzeral tvoj život plný naozajstného radostného umierania pre šťastie iných nezamýšľajúc sa už nad sebou, neplačúc nad svojimi stratami no radujúc sa zo šťastia a radosti okolo žijúcich? To šťastie prevýši bôľ zo straty, pretože kdesi tu je zmysle slov Sv. Písma: "A Boh im zotrie z očí každú slzu."
Ak ste videli film „Ostrov“, tak viete, že hlavný hrdina dostane v jednom momente do ruky revolver od Nemca, ktorý mu dáva na výber: „Alebo ty zastrelíš svojho spolupracovníka a budeš žiť alebo ho zastrelím ja, ale potom zastrelím aj teba." Skutoční hrdinovia zakrútia hlavou a nezastrelia svojho kamaráta alebo súkmeňovca a samozrejme momentálne zomierajú.
No strachopud, bojac sa o svoj život, ho jednoducho zastrelí napriek tomu, že kamarát na neho pozerá s prosbou, aby to nerobil. No potom obyčajne Nemec povie: „Ak si schopný zabiť svojho blízkeho človeka, čo ti bude brániť v nestrážený moment zabiť mňa?“ A aj napriek svojmu sľubu, že ho nezastrelí, priloží revolver k jeho hlave a vystrelí. A tak často títo strachopudi takisto zomierajú napriek tomu, že si chceli zachovať život. Aká strašná „sláva“ rovnajúca sa ukrutnej hambe ich musí sprevádzať po smrti pozerajúc svojmu kamarátovi do očí celú večnosť, v obrovskej hambe pred ním, pred anjelmi a svätými a pred samotným Bohom. Hamba, že nielen nezachránil druhého, ale nezachránil ani seba, hoci tak egoisticky pozeral len na seba.
No naproti tomu aká sláva sprevádza sktuočného hrdinu, ktorý obetoval svoj život za život svojho kamaráta a sám zomrel a vstupuje do neba ako ten, ktorý prejavil najväčšiu lásku, keď položil svoj život za svojho priateľa tak, ako to urobil aj Ježiš a nakoniec vstal zmŕtvych a naveky žije v sláve víťaza.
Prípad z filmu je iný – ten človek zastrelil svojho kamaráta a Nemec toho úbohého vraha nechal žiť rehotajúc sa mu priamo do tváre s pohŕdaním. No život s touto vinou na duši, sa nedá nazvať životom. Hrdinu tohto filmu priviedla táto vina k neustálemu pokániu, k hlbokej pokore, k životu mnícha v kláštore. Napriek veľkým zázrakom, ktoré Boh cez neho začal konať, on nespyšnel, no žil v pravde o sebe, že je len veľký hriešnik, ktorý pokáním napravuje následky svojho hriechu a neustále prosí svojho zabitého priateľa o odpustenie. Až ku koncu jeho života sa s týmto svojím zabitým priateľom stretáva. Čírou náhodou – lepšie povedané Božím riadením, ho totiž vtedy pred rokmi nezastrelil ale iba postrelil do takého miesta, ktoré nebolo životu nebezpečné a on pod vodou odplával na breh a zachránil sa. Po rokoch prichádza so svojou posadnutou dcérkou, ktorú tento hrdina – už medzi ľuďmi dobre známy uzdravovateľ a tvorca zázrakov, s ľahkosťou uzdravuje.
Aj v našom bežnom živote sa stáva, že sme druhými postavení pred rozhodnutie, aké musel urobiť hrdina filmu. Samozrejme nie zabiť fyzicky druhého človeka, ale duchovne, psychicky, spoločensky. Ukradnúť človeku česť, pretože ak to neurobíš, ukradnú česť tebe, znemožniť človeka pred druhými nepravdivo, pretože inak znemožnia teba. Nakričať na druhého a zhodiť na neho všetku vinu svojho hriechu a svojich neschopností len preto, aby nikomu ani len na um neprišlo podozrievať z viny nás samých. „Zabiť“ druhého človeka, aby si mohol „žiť“ ty.
No ten, ktorý sa nevystraší, no hrdinsky obetuje svoju česť, svoje výhody, a stratí skutočne svoj život, len aby žil ten druhý, nepozerajúc na seba, možno už tu na zemi alebo až tam v nebesiach získa život víťaza nad sebou, nad svojím egoizmom a strachom. A život bez strachu o seba v dôvere v Nekonečného je tak veľkým šťastím a radosťou, že umieranie sa stáva pre takého človeka doslova "sladkým". Presne tak ako to bolo aj s Ježišom, ktorý svoj kríž privíňa k sebe ako svoju milovanú, chápajúc cenu svojho utrpenia - večnú spásu duší.
Ja viem, sú aj horšie prípady, keď naozaj ide o telesnú smrť. Napríklad, keď sa starší spolužiak surovo smeje do tváre mladšiemu s vyhrážkou: „Ak nepodstrčíš ľahkú drogu svojmu kamarátovi do nápoja a tak ho neurobíš závislým na droge, my teba schytíme a napicháme drogami. Vyber si, ale rýchlo!“ Ako by som sa rozhodol ja, neviem. Príliš drsné, aby som si to dokázal predstaviť. No viem, že od rozhodnutia umierať a stratiť svoj život pre iných neujdem. Pretože príležitostí je a vždy bude dostatok. Raz to rozhodnutie budem musieť urobiť.
Lepšie, ak ho urobím už teraz uvedomelo, spolu s Kristom – rozhodnutie stratiť svoj život, lebo v Kristovi ho raz znova nájdem - už tu na zemi alebo tam vo večnosti. Rozhodnutie dennodenne zomierať sebe, svojim plánom a predstavám, rozhodnutie dennodenne strácať neľútostne svoje pohodlie, svoju prestíž, svoje meno, len aby som zachránil druhého. Risk je v tomto prípade vždy zisk. Aký? Už tu na zemi v šťastí tých, pre ktorých si sa obetoval a po smrti v sláve, ktorou zažiariš spolu s Kristom, ktorý nám ako prvý ukázal príklad úplného sebazničenia pre naše nekonečné šťastie. A takýto život bude geniáááálny. A pritom naveky... A to sa oplatí, nemyslíš? Tak ako sa rozhodneš? Tu a teraz, už o chvíľu... Riskneš zomrieť?