Posledné slovo, posledný dotyk, posledný skutok, posledné prejavenie srdca... Čo ak tento moment je naozaj ten posledný? Veď nikdy nevieš... Nikto nevie. Prečo sa potom správať ak milionár sekúnd? Akoby si vlastnil milióny sekúnd v zásobníku... A čo ak v tom zásobníku je ich už iba pár? Čo budeš robiť?

Keď som bol ešte mladý, robievali sme krátke zmyslenia pre mladých ľudí, ktorí sa skoro ráno ešte pred odchodom do školy zastavovali na krátku modlitbu v našom kostole. Pamätám si, aké to bolo pre mňa šokujúce prvý krát stáť pred toľkými ľuďmi a hovoriť im čosi od seba, nie iba čítať čítanie alebo nejakú knižočku, ale vlastnoručne pripravené rozjímania. V jeden deň bolo evanjelium o posledných veciach, o tom, ako treba byť stále pripravený, lebo nikdy nevieš, kedy príde Pán.

A tak som mladým v ten deň navrhol: „Skús tento deň prežívať ako posledný vo svojom živote. Čo ak to bude naozaj posledný deň. Ja viem, že to nie je ľahké, že to nie je ono. Ak bude naozaj posledný, a ty to budeš vedieť, to bude úplne inak vyzerať. Ja viem, no napriek všetkému to skús – aspoň sčasti - to pomôže tebe samému byť pripravený a inak pozerať na rozhovory s ľuďmi alebo na niektoré svoje skutky.

Skús sa dnes stretnúť s ľuďmi ako posledný krát, rozprávať s nimi ako posledný krát, konať pre nich niečo ako posledný krát s vedomím, že viac sa to už nebude dať, pretože Boh môže povolať dnes v noci kohokoľvek z nás ku sebe. Ako budú vyzerať tvoje hnevy, tvoje neodpustenia, tvoje výsmechy, tvoje ponižovania iných, neúcta a neláska k nim vo svetle posledného dňa? Ak vieš, že to budú posledné slová k človeku, povieš ich tak, ako vždy, alebo skúsiš vložiť do nich viac milosrdenstva, dobroty, odpustenia, povzbudenia, úcty?“

A preto ti aj teraz navrhujem to isté. Skús v práci so svojimi kolegami, so svojím šéfom, v autobuse s ľuďmi okolo, s vodičom, doma v rodine so svojou ženou, mužom, deťmi, pri stretnutí so svojími priateľmi, s náhodným človekom na ulici, ktorého vidíš, ako potrebuje tvoju pomoc – kdekoľvek, pristupovať k ľuďom a k situácii, ktorá sa ti naskytá ako na poslednú možnosť pomôcť, poslednú možnosť povedať čosi, na čo si bude ten človek s úľubou pamätať, poslednú možnosť sa s človekom zvítať a poslednú možnosť sa s človekom rozlúčiť.

Nech si myslia ľudia, čo chcú, pretože ak by sme všetci takto prežívali každý svoj deň – ako prvý vo svojom živote, ako posledný vo svojom živote, ako jediný vo svojom živote, myslím, že hnevy, neodpustenia, trucovanie, tichá domácnosť, ponižujúce a neúctivé slová by stratili svoju pre nás tak veľmi veľkú dôležitosť, cenu a pochopili by sme, že nemajú prakticky žiadnu cenu, iba veci komplikujú a ničia to krásne, dobré a cenné, pre čo vlastne žijeme tu na tejto zemi, čo jediné bude a zostane naveky naším bohatstvom. Aké si ho vytvoríme v každú minútu nášho života, také bude celú večnosť. A tak sa, prosím, radšej zastav, porozmýšľaj, kým povieš svoje klasické slová, ktoré väčšinou hovoríš, a skús povedať niečo iné – krajšie, silnejšie, lepšie, milejšie, posilňujúcejšie, povzbudzujúcejšie.

Viem, že niekedy to nejde a reaguješ automaticky tak, ako to z teba vyletí, no aj napriek tomu krôčik za krôčikom pracuj na premene a pros o požehnanie Boha, o tiché vedenie Ducha Svätého. On ti bude na pomoci a len On vie, čo je najlepšie pre teba aj pre iných v tom momente urobiť či povedať. Odovzdaj mu svoje ústa, ruky, srdce, myseľ – nech si ich zoberie pod svoju moc a vládu a koná cez teba a hovorí cez teba to, čo chce On – nech je to to najlepšie, čo sa dá povedať, či urobiť. Tak bude nielen tvoj posledný deň ale každý deň tvojho života prekrásnou perlou, unikátnym, geniálnym momentom, na ktorý budeš nielen ty ale mnohí iní okolo teba pamätať. Veď nejde len o to – prežiť krásne posledný deň svojho života. Bolo by to príliš málo, nie? Čo povieš ty? Čo urobíš?