Úprimne: za celý svoj život som nestrávila viac času na kolenách ako teraz pri našich dvoch synoch. Rada by som povedala, že to znamená môj bohatý a cnostný „modlitebný život“, ale v skutočnosti je to stavanie lega na koberci, rozkladanie vlakovej dráhy, nekonečné zbieranie menších aj väčších hračiek, lovenie bleskového McQueena spod nábytku, čistenie plastelíny a akrilových farieb z podlahy a zbieranie rozsypaných tyčiniek.

Tá mechanická, monotónna práca na kolenách... Zdá sa, že nemá žiaden veľký význam okrem toho, aby nás nezasypal neporiadok až po strop. Nevyzerá vznešene a skôr kolenačky kradne čas a priestor pre Boha, to, čo by Mu malo a mohlo patriť... A predsa: v Božích očiach je vzácnou modlitbou lásky. Veľmi dlho mi trvalo pochopiť, že aj upratovať, žehliť, prať, utierať prach a vysávať môže Bohu robiť radosť a že je to služba Jemu ukrytému v našich deťoch, v manželovi, v rodičoch. A o koľko vzácnejšia a ťažšia, keď nás nikto nevidí a nevyjadruje uznanie za dobre odpratú škvrnu a kompletne odloženú bielizeň do skriniek.

Na kolenách malé skutky s veľkou láskou. Tak sa mama učí rásť v pokore a v láske, ktorá je trpezlivá a nevystatuje sa. Možno sa sama zahanbí, že pri Ježišových nohách počas tých rokov, čo je spánku menej a práce až príliš, nevydrží posedieť dlhšie a hocikedy rýchlo zaspí. No teraz verím, že Ježiš ju nenapomenie ako Martu. Tento raz ju možno pochváli ako ženu, ktorá mu nohy potrela balzamom a povie: „Nechajte ju, veď to všetko urobila pre mňa.“ „Lebo som bol hladný a dala mi jesť; bol som smädný a dala mi piť; bol som pocestný a pritúlila ma, bol som nahý a priodela ma; bol som chorý a navštívila ma...“ Alebo po našom „Lebo som bol hladný a dojčila si ma, dala mi raňajky, desiatu, obed a večeru, bol som smädný a dala mi čajík, fľašu do školy, uvarila Granko a kávu, prišiel som zo školy a z práce a čakala ma, nemal som už nič čisté na seba a ty si všetko vyprala, vysušila a poskladala do mojej zásuvky, všetko mi už bolo malé a nakúpila mi,  bol som chorý a starala si sa o mňa...“

S dospievajúcimi deťmi, keď už je „systém lepšie zabehnutý“ sa možno znova nájde dlho dlho kľačiac na kolenách práve kvôli deťom- v tej už „normálnej“ vrúcnej modlitbe, keď prosí o zdravie, o ochranu, o požehnanie, o pomoc. Boh znova vidí úprimnosť jej srdca, jej obáv a v každom čase pozýva ju k sebe. A mama sa sediac na kolenách svojho Nebeského Otca uistí a On jej hovorí, pripomína, On ju poučí, povzbudzuje a ukazuje, ako to ON ako Otec robí a rád podsunie vlastnú fintu... Je také výnimočné byť mamou na kolenách.