Mirka Murcková bola skoro rok na saleziánskej misií v Južnom Sudáne. Všetci sme úprimne radi že sa vrátila živá a zdravá, a že aj inkubačnú dobu na príznaky eboly prežila v poriadku :)
Všetci tí, ktorých ponuka zaujala sa zhromaždili na fare. Mirka nám porozprávala a premietla veľa zaujímavých vecí.
Drahí moji priatelia, je to tu! Som na ceste domov a vďačná Bohu a vám, ktorí ste ma na tejto mojej ceste sprevádzali... Bolo to úžasné dobrodružstvo, ktoré ma myslím poznačilo na celý život. Prežila som veľa pekných i ťažkých chvíľ. Tento čas som mohla byť súčasťou života saleziánskej komunity a mala som možnosťspoznať kopec skvelých ľudí, dotýkať sa ich bolestí, radovať sa s nimi...
Dúfam, že nikdy nezabudnem na to, ako deťúrence bežia z diaľky, len aby mi podali ruku a pritom kričia. "Kawajaaa“ na ich jednoduchosť a bezstarostnosť. Sú to ľudia, ktorí aj keď majú málo dávajú veľa, majú veľké srdce, sú veľmi hrdí na svoju krajinu a príslušnosť ku kmeňu. Ľudia pre ktorých je základom rodina a budúcnosťou deti .
V našej misii, bolo veľa možností služby a pomoci, keďže tu bola primary a secondary school, rádio, internát pre chlapcov a dievčatá, obrovské oratórium, farnosť a v neposlednom rade nemocnica, kde som nakoniec i ja zakotvila. No ono to nebola ozajstná nemocnica v pravom slova zmysle, skôr to bola klinika, kde sme sa snažili pomôcť ako sme vedeli. Na chirurgické, alebo iné vážnejšie zákroky museli cestovať do mesta Wau. Takú ozajstnú nemocnicu ešte len stavajú.
Tuto sú ešte nejké zábery z nedeľného „oratka“, ešte stále mi zneje v ušiach pieseň, ktorú sme spievali vždy a dookola: „Let the children come to me, let the children come to me, let us go, let us go, Jesus Christ is calling us."
Chalani z boardingu ( internátu ) boli takí fajni, vždy, keď som i ch stretla mali úsmev na tvári a mali veľkú túžbu po poznaní, veľa času trávili štúdiom a keď to bolo čo len trochu možné hrali futbal. Popritom všetkom nezabudli ani na modlitbu a každodennú svätú omšu. Keď som k nim prišla jeden večer na večeru, ponúkli ma zo svojho taniera a lyžičku opláchli myslím čajom J a to bola výsada mať lyžicu, pretože niektorí jedli rukami – experti.
Dievky z boarginu boli tiež perfektné... len čo som došla zbehli sa ako kuriatka, a už podávali ruky na uvítanie, šplhali sa po stromoch, aby mi mohli dať mango. Hrali sme voleybal a rozprávali sa. Veľmi pekne spievali a tancovali. Bolo to miesto, kde pulzoval život, vždy sa niečo dialo, keďže ich tam bolo ozaj požehnane. Milovali fotenie J ako asi väčšina Afričanov.
Nuž čo povedať na záver, bol to čas bojov, čas prehier i víťazstiev, čas veľkých výziev i všednosti, čas poznávania a rastu, čas kedy ma Boh učil dôvere a On sa ozaj staral, prestrel predo mňa bohatý stôl, a presviedčal o svojej láske. Tak ešte raz vám všetkým posielam veľké ĎAKUJEM z tejto čarovnej zeme zvanej Afrika. A „Hakuna Matata!“ alebo netrápte sa! Dosť má deň svojich starostí... Čibak :)
text a obrázky s láskavým dovolením autora prevzaté z http://africamiracles.blogspot.sk/2014/06/nieco-sa-konci-nieco-sa-zacina.html
Vitajte