Nedávno sa mi stala taká vec: Jedna žena sa ma s údivom opýtala: A tvoj manžel nevarí? Po mojej zápornej odpovedi nasledovalo: A to si si ho ako vychovala? A v jej hlase som pocítila pohŕdanie...

Rozumej po slovensky: Som obyčajná chudera, ktorá nedokáže rozkázať svojmu mužovi, aby jej navaril obed...Len tak mimochodom: Rozumy mi rozdávala žienka, ktorá je rozvedená...Hmmm, že by od nej muž zutekal, keď ho chcela silou mocou prinútiť ku vareniu? Odpoveďou  by boli hádam iba dohady...

Nehanbím sa za to, že môj manžel nevarí. Naozaj nie. A už vôbec sa necítim byť vinná za to, že som ho počas celého nášho manželstva nepritiahla ku sporáku. Nebolo to mojím plánom, ani cieľom, keď som si ho brala. A...nie celkom na záver: Ja som ho nechcela prevychovať!

Môj manžel nepotrebuje na prežitie k životu držať v ruke varešku a miešať zásmažku. On s iskričkou v očiach rád hovorí, že na to má mňa. Naozaj je to tak a bez urážky. Veď žena je na to, aby varila. Je jej to akosi dané do vienka a hlási sa to spoločne s materským pudom. Proste  - postarať sa o rodinu.

Mužova starostlivosť o rodinu zasa je tá, aby ju vyživil. Aby postavil dom a zasadil strom. A potom sa o to všetko staral. A zveľaďoval.  Je toho málo? Veľa? Ja si myslím, že veruže dosť.

Môj otec nevarí, manželov otec nevaril, a nevarili ani starí otcovia. Kedy? Keď vstávali ráno o štvrtej, zobrali si kosu, a poďho na grúne, aby celý deň kosili a pripravovali tak poživu pre domáce zvieratá? Boli to ženy, ich manželky, ktoré vstávali už o tretej nadránom, aby chlapom uvarili halušky, aby im pripravili poživu na celý deň...Vtedy by sa nik nečudoval a nepoložil zákernú otázku: Tvoj muž nevarí? Neblázni, ako si si ho to naučila? Veď by taká gazdiná bola na posmech celej dedine...

Naozaj to od manžela nevyžadujem. Počas tých dlhých spoločných rokov, prežitých spolu, som videla, že ku tomu nemá absolútny vzťah. Nemôže predsa robiť všetko. Ani on ma neučil pribíjať klince do dreva, aby vznikla šopa. Ani prikladať kváder na kváder, aby začala rásť stavba nášho domu. Naše úlohy boli automaticky rozdelené už naším spoločným „Áno“ pri sobáši, a nikdy sme o tom nemuseli ani hovoriť. Môj muž bol rád, že som sa starala o neho a naše deti a ja som bola rada, že nám staval hniezdočko, do ktorého sme sa chceli nasťahovať. Vôbec sa nehanbím za to, že sa u nás doma delia ešte stále práce na ženské a mužské. Nech si o mne ktokoľvek myslí, že som sa zabudla v stredoveku...Neviem si vôbec predstaviť, že by ma manžel zavolal k rúbaniu dreva! Asi by som si odťala prst, alebo zaťala do nohy...Tak, ako to jemu nepríde ani len na um, mne nepríde na um zasväcovať ho do tajov mojej kuchyne.

Som rada, ak príde uťahaný domov, že si môže vyložiť svoje unavené nohy na stoličku a požiadať o obed.

Čo by mi tak asi povedal, keby som ten obed nemala prichystaný? Neverím, že by obstálo moje ospravedlnenie, že aj ja som bola v práci. Je to proste moja povinnosť manželky a matky. Áno, aj obeta jeden pre druhého, ale veď aj on sa obetuje pre mňa, ale iným spôsobom. Chlapským.

K vareniu nevychovávam ani mojich synov. Iné by to bolo, keby som u nich videla záujem, že ich to baví. Zato robia všetky chlapské práce okolo domu, v dome a v starostlivosti o to, aby domácnosť šľapala ako hodinky. Nemyslite si, že nemám o nich strach! Keď všetci nasadnú na bicykle, na chrbát si dajú batohy, zoberú so sebou pílky, sekery a vyrážajú do hory, chystať drevo na zimu. Vtedy im dám všetkým krížik na čelo a tak ich odprevádzam do neznáma, lebo hora nepripraveným rada ukáže, kto je tam pánom. Môj manžel ich pripravuje na život tak, aby sa vedeli kedykoľvek postarať o rodinu, tak, ako on - a ja pevne verím, že varenie ani oni vo svojich životoch potrebovať nikdy nebudú.

Len pevne dúfam, že si nájdu také manželky, ktoré to pochopia a nebudú ich chcieť prevychovať na svoj obraz.

Verím, že v nich ocenia mužnosť.

obrázok: Google