Mnohí ho poznáme a predpokladám, že farníkov bude zaujímať, ako sa Filipovi darí na jeho dobrovoľníckej ceste do Afriky.

 

Každé letné prázdniny sa snažím prežiť naplno, aby som si začiatkom septembra mohol povedať, že ak zajtra zomriem, stálo to zato. Doteraz pre mňa leto znamenalo prípravu a organizáciu či podieľanie sa na rôznych kresťanských táboroch a kurzoch. Nevedel som si bez toho predstaviť svoje leto. Až doteraz.

Začiatkom tohto roka som sa rozhodol prihlásiť do dobrovoľníckeho programu, ktorý každoročne organizuje eRko a jeho kolednícka akcia Dobrá novina, ktorú aj v Starej Ľubovni dobre poznáme. „Dobrovoľníci pre Afriku“ je program, ktorý vysiela dobrovoľníkov do projektov, ktoré sú podporované zo zbierky Dobrej noviny. Tento rok eRko vyslalo cez slovenskú rozvojovú organizáciu SlovakAid 7 dobrovoľníkov – 2 do Etiópie a 5 do rôznych projektov v Keni. Spolu s mojím spoludobrovoľníkom Martinom Tichým sa mi dostalo to šťastie byť vybraný a svoje 3 mesiace prázdnin prežiť v projekte „Saint Mary´s High Shool & Street children Rescue“ v Kenskom meste Nyeri.

 

Nyeri  sa nachádza približne 150 km od hlavného mesta Kene Nairobi, pod najvyšším vrchom krajiny – Mount Keňa. Vzhľadom na túto polohu je podnebie hlavne v týchto mesiacoch africkej zimy naozaj chladné a upršané. Celkovo táto oblasť nepripomína suchú Afriku, ale krásnu, zeleno-červenú úrodnú krajinu.

Pre mňa najdôležitejšou časťou „Saint Mary´s High Shool & Street children Rescue“ (ktorý spravujú bratia sv. Jána de la Salle a jeho súčasťou je veľká stredná škola a Polytechnik - niečo ako odborná škola) je projekt „Child Rescue centre“ - je to centrum pre aktuálne 118 „juniorov“ - chlapcov od 6 do 15 rokov, ktorých tu poslali z iných záchranných projektov alebo ich tu prijali na naliehanie rodičov alebo príbuzných, ktorí sa o nich nedokázali postarať a tak sa v miestnom obrovskom slume Majengo alebo v slumoch v Nairobi alebo iných chudobných častí Kene stali "chlapcami z ulice"- streetboymi. Týmto chlapcom sa teraz zadarmo ponúka ubytovanie, strava, oblečenie, školské potreby a školské poplatky. Okrem toho projekt hradí stravu a školské poplatky ďalším približne 50 miestnym deťom, ktoré môžu bývať doma, ale rodičia si školu nemôžu dovoliť. Celý tento projekt je z určitej časti podporovaný našou Dobrou novinou. Som neuveriteľne hrdí na to, že Dobrá novina podporuje takto úžasný projekt a ja môžem na vlastné oči vidieť, ako geniálne sú používané peniaze od vás, ktoré sme v zime vykoledovali s našimi eRkármi.

 

Môj bežný deň vyzerá asi takto: Keď mám dostatok fyzických síl, tak sa zobudím o 5:45, lebo o 6:00 sa pripájam k bratom na ranné modlitby a meditáciu. Tak nasledujú raňajky a o 8:00 ideme s br. Johnom (bratom z New Yorku, ktorý má neuveriteľných 86 rokov a každý rok tu príde sám na 2 mesiace učiť angličtinu) na hodinu. Snažím sa mu pomôcť aspoň s prípravou testu a nejakých dokumentov na hodinu a potom sa zúčastním na tejto hodine angličtiny spolu s 10 chlapcami z Polytechniku.                               

 

FOTO vpravo: "Moja izba"

FOTO dole: "Učíme sa s deťmi"          

Hlavnou pracovnou náplňou cez týždeň, kedy sú deti v škole od 8:00 do 17:00 je práca v projektovej kancelárii, čo obnáša prípravu rôznych dokumentov a zberanie informácii o deťoch, ktoré sú v projekte, terénna práca v slume- spolu so sociálnymi pracovníčkami kontrolovanie domovov chlapcov a rozhovory s rodičmi, pretože cieľom tohto projektu je, aby sa chlapci mohli vrátiť späť do domáceho prostredia, ktoré je pre nich najvhodnejšie. Ak náhodou je v kancelárii menej práce, veľmi rád zájdem k deťom do „škôlky“, ktorá je tiež súčasťou projektu a je určená pre chlapcov, ktorí nie sú schopní začleniť sa do normálnej školy, lebo ako chlapci z ulice do školy nechodili a tak nevedia ani písať a čítať. Tam sa venujem staršej skupine asi 10-12 ročných chlapcov s ktorými prechádzam úlohy, ktoré dostali od učiteľky a opravujeme spolu chyby, hľadáme riešenia a keďže ich je v triede 25 na jednu učiteľku, každý individuálny prístup je vhodný.               

Po skončení tejto práce o 16:00 mám trocha voľného času na pranie alebo upratanie si a okolo 18:00 idem späť k juniorom, ktorí sa už vrátili zo školy, poupratovali si, vyprali školské uniformy a pomaly idú na večeru, na ktorú sa k nim pridávam. Jedálny lístok je viac-menej každý deň rovnaký s malými zmenami, ktoré deti veľmi vítajú. Kým boli na ulici, často celý deň nič nejedli, preto im táto jednotvárnosť neprekáža, hlavné je, že jedlo je energeticky výživné a deti si dávajú ozaj pre mňa obrovské porcie. Teda 6x do týždňa máme na večeru Ugali (hmota z kukuričnej múky) a varená kapusta, na obed je to zase Gideri (fazuľovo-kukuričná kaša). Občas sú k tomu aj párky alebo kúsok mäsa z prasiat alebo kráv, ktoré si tu sami chovajú. Každý deň tu teda kuchári varia pre vyše 670 ľudí.  Po večeri od 19:30 majú juniori povinnú prípravu do školy na ďalší deň, kde spolu sedíme v jedálni, a každý si rieši testové úlohy, alebo číta niečo potrebné na ďalší deň. Tu som si oprášil svoje chabé vedomosti z matematiky, biológie či skúšal čítanie po swahilsky, čím som im veľmi nepomohol, ale aspoň máme zábavu. Potom už len nejaké denné oznamy od supervízorov- učiteľov, ktorý ako veľký bratia majú týchto juniorov na starosti. Potom sa každý rozbehne ku svojej posteli, nasleduje hygiena, spánok a ja sa odoberám do svojej izby byť aspoň chvíľku v kontakte s blízkymi.   

 

     Víkendy máme voľné,  kedy je čas spoznávať aj iné miesta a rozmanitosť Kene. Keď však na výlet nejdeme, tak je čo robiť s deťmi, ktoré majú tiež voľno. V nedeľu je najkrajšou časťou týždňa sv. omša. Chlapčenský alebo dievčenský zbor z niektorej školy v meste prekrásne spieva africké piesne, do toho sa tlieska, máva, tancuje. Svätá omša je tam omnoho živšia, ako sme my Európana zvyknutí. Záleží tiež od kňaza, či dokáže na kázni veriacich zaujať. Zažil som vyše pol hodinovú kázeň na ktorej všetky deti okolo mňa zaspali a ja som mal tiež problém udržať pozornosť:) Ale taktiež aj krásny príklad kňaza, ktorý by nenechal spať nikoho, krásne zapájal do kázne a celej sv. omše všetkých a deti z nej odchádzali zmenené:) 

 

Zmenu kultúry, prostredia a stravovania znášam nad moje očakávania, aj keď prvé 2 týždne som si zvykal na jedlo a mal črevné problémy:), odvtedy sa to zlepšilo, ale prišlo opäť niečo nové, deti okolo mňa sú stále kašľajúce a zo „sviečkami“ pod nosom, tak preto aj ja mám oslabenú imunitu. Ale to k tomu patrí... Bývam v dome bratov, v malej izbe s posteľou, umývadlom, skriňou a stolíkom, kde vlastne nič iné ani nepotrebujem. Jediné, na čo sa mi ťažko zvyká je zima a tma. Stmieva sa tu každý deň od 18.45 do 19:00 – za týchto 15 minút sa tu zmení normálny deň na úplne tmavú noc. Ľahko sa mi zvyká na množstvo dobrého lokálneho ovocia ako napríklad ananásy a banány, ktoré tu rastú na každom kroku a sú veľmi lacné:)

 

Deti v projekte sú na dobrovoľníkov zvyknuté a vždy sa tešia, keď k nim niekto nový príde a venuje sa im. Chcú vedieť strašne veľa o Slovensku, učia ma po swahilsky, ja ich zase po slovensky, sú veľmi radi, keď s nimi trávim čas pri hre, učení či len tak. Za prvý mesiac v tomto projekte som zažil množstvo situácii s deťmi, ktoré mnou ozaj pohli, ako napríklad keď vidím ich priateľstvá, schopnosť podeliť sa s úplne málom, čo majú a z ich úprimnej radosti z maličkostí. Zo zručností a vedomostí sa mi pri tejto práci určite zišla ako-taká znalosť angličtiny, (ktorá je v Keni spolu so swahilčinou úradným jazykom) a skúsenosti s predošlou prácou s deťmi, aj keď cítim, že je pre mňa ťažšie pracovať s týmito deťmi z dôvodu kultúrnej a často jazykovej bariéry.

 

Za vyše mesiac a pol v Keni a v projekte som sa okrem slušnej swahilskej slovnej zásoby naučil to, že svojím dobrovoľníckym pôsobením Afriku, Keňu a ani projekt nezmením. Môžem za tento čas čo najviac zo seba odovzdať a čo najviac načerpať, aby som vedel ľudí okolo mňa neskôr povzbudiť k tomu, že šťastie nezávisí od toho, čo máme, ale od rozhodnutia žiť naplno tam, kde sme. Deti okolo mňa nemajú ozaj okrem svojho boxu s nejakým oblečením, pohárom, lyžicou, tanierom a zubnou kefkou nič, ale majú veľké sny a ideály o budúcnosti. Nikto z nich nelamentuje nad tým, že nemá šancu mať inú budúcnosť, veď pochádza zo slumu, nemá nič! Každý z nich chce byť pilotom, inžinierom, futbalistom, lekárom alebo spevákom. Nenechávajú sa strhnúť pesimizmom miesta, z ktorého pochádzajú, ale nechávajú sa strhnúť príkladom množstva ich predchodcov, ktorý to dokázali!

 

Pred sebou mám ešte vyše polovicu pobytu v Afrike, teda ak všetko dobre dopadne, 15.9. by som mal byť opäť v Ľubovni, aby som 16.9. mohol nastúpiť do 4. ročníka 

 

Verím, že tu dokážem ešte množstvo pozitívnych vecí načerpať a silu tejto skúsenosti rozdávať aj po príchode na Slovensko. Aj naďalej prosím o modlitby, lebo to je to, čo dokáže prísť rýchlejšie ako internetové dáta a zasiahnuť presnejšie 

Asante sana! (Ďakujem)

 

 

 

Ďakujem za rozhovor. Kaplán Štefan

 

FOTO: Filip Orlovský