Dopísaná minimovka sa môže zdať ako dobrý dôvod na ničnerobenie a zrejme by som aj nič nerobila, ak by som nemala k dispozícii obrovskú knižnicu a „na krku“ ešte nejaké povinnosti, ktoré som doteraz nestihla. Času mám akurát, všetko je, zdá sa, pod kontrolou, tak si pokojne užívam víkend.
Večer som pozvaná na barbecue s Tinou, Marcusom, Angelikou a Hansom z Nemecka. Myslím, že po dnešnom finále patria medzi najšťastnejších ľudí v Boulderi :) Sledovať Tinu pri pozeraní futbalu je naozajstný zážitok. Teda aj futbal sám o sebe je super! Ale Tina od istého momentu, konkrétne od začiatku predĺženia, takmer nevládala pozerať na zápas. A to bolo celkom zábavné sledovať Nemku, ktorej nevychádzajú plány. Hans a Angelika sú šťastní manželia, ktorým už asi veľmi chýbajú ich deti, lebo sa o nás starajú ako o vlastných. Vôňa a chuť grilovačky mi pripomína domov. Nepoznám nikoho, kto griluje tak rád ako náš ocko. A my už sa toľko obetujeme... viete, sme predsa rodina! :D Cestou nazad nám Hans ukazuje jeho lieblingsplatz. Netrvalo ani päť sekúnd a obľúbila som si ho aj ja. Chvíľočka lezenia po skalách a výhľad, ktorý si chcem uchovať v pamäti navždy. Naľavo vysvietený Boulder, v diaľke Denver - mihotajúce sa svetlá áut aj nehybné svetlá domov a pouličných lámp. Napravo narastajúce kopce a vrchy až po zasnežené Rocky Mountains. V nich len kde-tu rozsvietené malé svetielko. Pod nami dlho nič a potom skaly a nad nami Mesiac.
V sobotu ideme na túru. Opäť Rocky Mountains, ale tentokrát nezdolávame žiaden vrchol, ideme sa prejsť okolo štyroch jazier: Bear, Nymph, Dream a Emerald lakes. Nádhera sa stupňuje.
Pri poslednom jazere si dávame krátku pauzu na obed. Takéto rozhodnutie robia turisti zrejme často, lebo okamžite sme terčom pozornosti rozkošných chipmunkov (...ja neviem, google mi to preložil ako veverica pruhovaná, ale pozrite sa na fotku a uznajte, že meno veverica je úplne že zlé...celé zle! Veverica to je ako besná veverička alebo také niečo.)
Cestou naspäť sa riadne rozprší. Vyťahujem z vaku zimnú vetrovku - jediný nepremokavý odev, ktorý mám k dispozícii - a pokračujeme ďalej. Občas zaliezame pod stromy, kde prečkáme intenzívnejší dážď. A ...
Nebolo to nič hrozné. Dokonca sa mi to páčilo. Fascinuje ma nespútanosť prírody. Dobré počasie sa nedá objednať. Nie je pod našou kontrolou. Premoknutí prechádzame naspäť k autobusom, ktoré nás majú odviezť na parkovisko. Tinu a mňa oslovuje jeden zo strážcov parku. Zlatý chlapík a veľmi zvedavý. Tinu identifikuje podľa prízvuku, ja sa k Slovensku musím priznať. Informácia ho zaujme: „Moji predkovia sú z Českej republiky!“ Čítam jeho meno: Nemacheck. „Ó, naozaj, znie to česky!“ Ďalej sa ma pýta na štúdium. „Didaktika matematiky,“ je moja odpoveď, na čo on reaguje: „Ja som bol učiteľ matematiky niekedy!“ Už sa mi to zdá naozaj veľa, keď ešte nakoniec zaklincuje informáciou, že mesto odkiaľ pochádza, má partnerské mesto na Slovensku: „Nythra!“ To už je naozaj veľa. Cestou v autobuse sa spamätávam a podchvíľou sa zasmejem. Hovorím Tine, že jeho priezvisko by mohlo byť niečo ako „malý Nemec“ v českom jazyku, ak by sa to správne vyslovilo. Tina sa smeje a zrazu sa chlapík stojaci pri nás opýta: „Yes? Nemeček means in Czech language little german person?“ Rýchlo vysvetľujem, a potom sa pýtam, že či aj on sa tak volá, alebo či pozná niekoho s takým menom. „No, I live there!“ (Nie, bývam tam!) Okamžite prepínam do českého módu. Býva v Ostrave, volá sa Ian a..... „Já tady slyším češtinu!“ ozve sa z druhej strany autobusu. Tento raz je to pán, ktorý sa narodil v Prahe, vyrástol vo Švajčiarsku a žije v USA. Skoro sa neviem prestať smiať. Toto by mi ani nenapadlo naplánovať.
Na začiatku som trošku klamala: víkend si neužívam až tak pokojne. Po správe zo začiatku týždňa, že moje krstniatko Eliška bojuje so zdravotnými problémami, sa nedalo. Eliška aj s rodičmi boli so mnou všade a ja ich zverujem aj do Vašich modlitieb. Aby sa o nich postaral Ten, ktorý má pod kontrolou úplne všetko.
