Mám za sebou ďalší, tentokrát minimovkovodokončovací týždeň, na univerzite v Colorade. Okrem pracovných povinností, si plním aj povzbudzovacie a turistické :)
Konečne môžem napísať vetu, ktorú vám túžim oznámiť už veľmi dlho: Minimovka je hotová! Mám sto chutí sa pochváliť, aká som šikovná, ale pekne po poriadku: Chvála Pánu Bohu za to, že som a že som tu, kde mám milión zdrojov a okolo seba ľudí, ktorí sú ďaleko múdrejší a vzdelanejší než ja. Vďaka kolegom, ktorí si čítali hlavne praktické časti minimovky poctivejšie než ja sama, a tak sú oveľa lepšie než na začiatku. Mamke ďakujem za opravu cca 108 chýb a preklepov, ktoré som si ja vôbec nevšimla. Katke už teraz ďakujem, že ju dá vytlačiť, zviazať a postará sa o ostatné veci (a ešte sa aj postarala o presťahovanie mojich vecí do novej kancelárie! Katka, si úžasná!). A všetkým, ktorých sa to týka, ďakujem za podporu a povzbudenie... :D hneď ma sebachvála prešla! :D Veď ja som len sedela za počítačom a robila, čo je moja práca a ostatní robili kopec vecí len tak - z lásky. Oni práve obhájili, mňa čakajú obhajoby koncom augusta.
Okrem ťažkých zápasov za počítačom vedieme urputné zápasy pred televízorom. Jeden z nich je mimoriadne náročný: Nemecko vs. USA. Najmä kvôli Tine som sa pridala na stranu Európanov. A ešte kvôli tomu, že naozaj naozaj nemôžem fandiť krajine, ktorá tento šport volá soccer. Spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi vedieme už asi dva týždne vopred silácke reči na úrovni škôlkarov, ale čo už: hra je hra! :D S Tinou a jej nemeckým profesorom pozeráme zápas spolu s kolegami z ich oddelenia. Ešte som sa aj obliekla do čierno-červeno-žltej! Ach jaj, ľahko bolo deň pred zápasom, ale teraz, keď sa Američania rútia na nemeckú bránku len privieram oči. Je to zábava, lebo presne vtedy druhá polovica fanúšikov v miestnosti nadšene pokrikuje. Pôvodne som chcela byť viac tolerantná, ale keď Nemci dajú parádny gól, tak Američania – neAmeričania, kričím „Gól!“ ako keby hrali naši. Po zápase prepíname z módu „Tak uvidíme, ako to dopadne...“ naspäť do módu „Nemci to tento rok vyhrajú!!!“ Hlavne pri vstupe do jedálne, kde je kopec Američanov, to dávam okato najavo. Tina diplomaticky poznamenáva, že je šanca, že sa oba tímy stretnú ešte raz. Vo finále :)
Pred ďalším zápasom je potrebná regenerácia. Som pozvaná, sťa čo by verná nemecká fanúšička, na výlet s Tinou, jej profesorom z Nemecka a jeho manželkou. Ideme na túru do Rocky Mountains, Deer Peak. Neviem vám to opísať tak dokonale, akoby som chcela. Všetky zmysly sa kúpu v nádhere prírody. Vôňa stromov a zeme sa mieša s krásou kvetov. Poryvy studeného až ľadového vetra vyrážajú dych a nechávajú vyniknúť jemnosti slnečných lúčov, ktoré vo chvíľach bezvetria citeľne hladia naše tváre. Keď vystúpime na vrch, naokolo vidíme zasnežené špicaté končiare ktorých sa jemne dotýkajú biele mraky plávajúce na úžasne modrej oblohe. Napĺňa ma bázeň pred Stvoriteľom. Keď toto je len odraz krásy neba, tak si nebo naozaj neviem ani len predstaviť.
(Photo by Tina :)
Cestou naspäť sa zastavujeme v mestečku Estes Park na kávičku, a potom sa už veľmi ponáhľame na stretnutie so Cynthiou. Už druhý deň posúvame čas stretnutia stále na neskôr, ale 18:30 vyzerá naozaj reálne. Až kým nám na semafore nenaskakuje v poslednej chvíli oranžová, čo šofér auta vyhodnocuje ako „rýchlo zastaviť.“ Hlavne preto, lebo pár metrov dozadu bola tabuľa s oznamom, že na tejto križovatke si vás odfotia, ak preletíte na červenú. Vodič auta za nami nie celkom chápe naše úmysly, nestíha dobrzdiť a my už iba počujeme náraz, trhne nás trochu dozadu a ešte aj máme peknú fotku. Všetci sme OK, nič vážne sa nestalo. Presúvame sa na vedľajšie parkovisko, kde z druhého auta vystupuje okrem šoféra aj mamička s trojmesačnou Grace. Až teraz som sa naozaj zľakla. Našťastie je všetko v poriadku aj u nich, len malá zjavne nechápe, prečo nemôže spať ďalej.
V nedeľu ráno ideme s Tinou na sv. omšu. No ráno jak ráno, ale keďže sa tu zdravia Good morning (dobré ráno) až do 12:00, tak som spokojná. Na prvom čítaní ma fascinuje vec, ktorú som si doteraz nevšimla. Predstavte si, že ste v Petrovej situácii: len pred nedávnom zabili vášho priateľa presne preto, prečo ste teraz vo väzení. Na druhý deň vás čaká proces, po ktorom pravdepodobne rozšírite rady mučeníkov. Strážia vás tak dobre, že sa takmer nemôžete pohnúť bez toho, aby si to niekto nevšimol. Čo by ste robili? Peter, prosím pekne, spal. A riadne tvrdo, lebo anjel ho musel štuchnúť, aby sa zobudil a aj to tak na pol oka. Myslím, že sa to naučil od Ježiša na loďke, keď bola búrka. Veril, že jeho Obhajca má všetko na proces pripravené. A vedel, že nemá čo stratiť. „Ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1.Petrov list 3,14-15)