Toto vyznanie som napísala pred 7 rokmi, dnes máme už tri deti a sme nesmierne šťastní, že ich máme. Opätovne im vzdávam hold a ďakujem Bohu za ten veľký dar.

Priniesli mi ten malý uzlíček a ja som ho cez slzy nemohla ani rozoznať. Plakala som ako malá od nesmierneho dojatia a zázraku, ktorý sa stal. Bolo to také silné, že sa to slovami ani nedá opísať. Bol drobučký, nevedel ani poriadne otvoriť očká, zabalený v perinke, s červenou tváričkou ako po ťažkom boji. Moje dieťa! Také neuveriteľné, že to funguje! Veď ešte pred pár hodinami bol v mojom brušku a teraz je tu a normálne žije, dýcha, je k svetu. A ja síce ubolená, ale šťastná ako snáď nikdy predtým. Aj teraz po dvoch rokoch, keď si na to pomyslím, tlačia sa mi slzy do očí. Dnes je z neho už „veľký“ chlap, ktorý si vie povedať, čo chce. J

Deti si naozaj zaslúžia mať svoj vlastný medzinárodný deň. Dokážu už len tým, že existujú, meniť svet, ľudí, vyčariť úsmev, spôsobiť slzy dojatia a radosti, otvoriť zákutia srdca a lásky, o ktorých sme dovtedy, kým sme ich nemali, ani netušili. VZDÁVAM IM VEĽKÝ HOLD.

Za to, že už keď sú v mamičkinom brušku, spôsobujú zmeny. Vedú nás k lepšiemu, zdravšiemu a plnšiemu životu. Nútia nás viac sa nad ním zamýšľať, ďakovať za každý nový deň, keď bolo všetko v poriadku, ďakovať za život a lásku. Pomáhajú nám už vtedy premáhať seba samých a zriekať sa niektorých vecí, ktoré by im (nám) mohli uškodiť. Tým nás vlastne učia mať pevnejšiu vôľu, pracovať na sebe,  stávať sa zrelšími a stálejšími ľuďmi.

Za to, že nás učia byť citlivejšími k ľuďom okolo nás, ale aj k sebe samým. Rozprávame sa s nimi (skrytými pod naším srdcom), aj keď nevieme ako vlastne vyzerajú a milujeme ich, aj keď sme ich ešte nevideli „naostro“. Nie je to zázrak?

Za to, že nám svojím narodením prinášajú niečo úplne nové a nepoznané. Aj lekciu, že zvyčajne všetko čo stojí za to, sa nezískava ľahko. Je to veľký boj priviesť na svet dieťa. Slzy a bolesť, utrpenie a ťažké dni, zvykanie si na seba navzájom, na papkanie, ošetrovanie, nový spánkový režim. Nič jednoduché, ale aj tak sa nevieme na ne vynadívať. Tešíme sa z každého pokroku, úsmevu zo spánku, aj reakcie na náš hlas či opätovaného pohľadu. Učia nás všímať si maličkosti a vážiť si ich ako veľké veci.

Za to, že nám dávajú jasne najavo, akí sme pre ne dôležití. Sú nám úplne odovzdané a dôverujú nám. Načahujú sa za nami, túžia po objatiach, pohladeniach, prejavoch nehy a lásky. Plačú, aby nás privolali a keď ich držíme v náručí, sú zvyčajne spokojné. Sme pre nich jednoducho naj. Existuje lepší pocit?

Za to, že nás učia trpezlivosti, zhovievavosti, nadhľadu a vytrvalosti. Plnením povinností okolo detí budujeme seba samých. Pomáhajú nám rozlišovať, ktoré veci sú naozaj dôležité a ktoré nie. Znovu a znovu ich láskať a čičíkať, aby zaspali, aby sa utíšili, uspokojili. Rozprávať im, aj keď nám ešte neodpovedajú, spievať im, zabávať ich, robiť „šašoviny“, ale aj trpezlivo v noci vstávať, kŕmiť ich, masírovať bruško, keď si nevedia „puknúť“, prebdieť noci, keď nám ochorejú.

Za to, že nás učia tešiť sa zo života. Vidieť a čudovať sa nad „všednými“ vecami, ktoré sú v ich očiach neobyčajné. „Hádzať kamene do jody“, vidieť vlny a penu na vode, sledovať labutu“ (labuť) ako letí alebo pláva a potom o tom celé dni rozprávať. Tešiť sa, keď môžeme ísť na „nápuk“ (nákup) a s očami naširoko otvorenými spomínať na to, ako sme videli ovečku, ktorá robila „béééé“. Okamihy na nezaplatenie, čo poviete?

Je iste mnoho vecí, ktorým nás deti učia. Jedno je však isté, bez nich by bol svet fádny, jednotvárny a smutný, vlastne by ani nebol. Vzdávam im teda hold a ďakujem, že môžem mať pri sebe takéto veľké poklady.