Lietadlami. Ale vážne.
Prvýkrát som bola v Ugande cez projekt, ktorý mala Slovenská katolícka charita. Nebolo možné získať taký projekt pre mňa aj druhýkrát. Mala to byť jednorazová záležitosť. Vlani SKCH otvorila centrum pre HIV pozitívne siroty a ja som bola prvá dobrovoľníčka. Keď som odchádzala, dievčatá boli veľmi smutné a pýtali sa kedy sa vrátim. Keď sa budete dobre modliť, Boh ma pošle naspäť.
V zmluve som mala aj návštevu škôl s prezentáciou svojej práce. Skoro dva týždne po návrate som cestovala po Slovensku a prezentovala. Bola to veľmi dobrá, zaujímavá a obohacujúca skúsenosť. Na jednej škole mali na chodbe výstavu starých vecí, ktoré sa už nepoužívajú, napríklad žehlička na uhlíky. V prezentácii som mala fotku ako dievčatá s takouto žehličkou žehlia.
Stredná priemyselná škola. Plná trieda chlapcov. Počúvali, pozerali a na záver som ich vyzvala, ako obyčajne, nech sa pýtajú, ak ich niečo zaujíma. Jeden sa spýtal. Ďalej nič. Za zaujímavú otázku dostanete ugandský čaj. Otázky sa len tak sypali. Jeden mal tuším aj 4 čaje. Asi plánoval čajový večierok. Odmena bola za každú otázku nakoniec. Jedna ma však veľmi pobavila. Škola bola neďaleko Trnavy, tvrdá reč tam. Ná, ten náramek máte odtál? Pozrela som sa na ruku a tam žiadny náramok. Na druhú a ani tam nič. Náhrdelník mal na mysli chlapec.
Moja škola v Martine. Bolo to celkom iné prezentovať. Po troch rokoch som si mnohých žiakov pamätala po mene, keď sa pýtali, menovite som mohla vyvolávať. Pani učiteľka, a čo vám tam najviac chýbalo? Z davu sa ozval môj bývalý žiačik, teraz štvrták: že sme tam neboli my! Dostala som aj čokoládky a veľa veľa objatí.
Pýtali sa tiež kedy sa vraciam naspäť. Na túto otázku som nemala odpoveď. Ak budú financie, tak rada pôjdem znovu. Keďže som učila tri roky, kúpila som si auto, šetriť sa mi veľmi nedalo. Sama som si nemohla zaplatiť druhý misijný pobyt. Nevedela som si predstaviť, ako by som sa mohla vrátiť. Tak, lietadlom, určite... Predkladala som situáciu Pánovi, veď či si hľadať prácu, či sa baliť naspäť, či čo ďalej. Jemne som si aj prácu hľadala, aj som bola spolovice zbalená. V Martine pán riaditeľ vyslovil myšlienku, že tržbu z vianočnej burzy by venovali na letenku. Samozrejme, nikto nevie, koľko sa vyzbiera peňazí, či to bude stačiť, či ma aj vyšlú znovu.
Dva mesiace čakania čo bude prešli ako voda. Nakoniec som dostala informáciu, že škola venovala výťažok SKCH. Potom sa veci pohli a všetko išlo veľmi rýchlo. Zrazu som tu a píšem správy ako ide život.
Ďakujem Evanjelickej spojenej škole v Martine, že pomáhajú a chcú pomáhať. Ďakujem Bohu, že mám takých skvelých kolegov. teda bývalých.
