« Späť

Každá pozerá, ale spolu vidia.

Tak túto vetu nájdete na obálke knižky, ktorá vyšla ku príležitosti nových dielov Večerníčkov pre deti. Volá sa Mimi a Líza a vôbec nechcem robiť reklamu pre niečo čo vychádza v týchto dňoch (hoci Večerníčky mali premiéru počas Vianočných sviatkov), ale podeliť sa s vami o nazretie do hĺby detskej duše, ktorá vo veku päť rokov doslova "nasáva" všetkotak ako pozitívne, tak aj to negatívne.

Práve predškolský vek ako aj skorý školský vek je cieľovou skupinou pre týchto malých čitateľov. Ako som v úvode spomenul už počas Vianočných sviatkov mala možnosť moja 5 ročná dcérka vzhliadnuť prvé časti ( ostatné na jej smútok už nevidela, pretože sme každým dňom absolvovali nejakú Vianočnú návštevu). Aj tieto úvodné časti však zanechali v jej pamäti hlbokú stopu v podobe dvoch malých hrdiniek-kamarátok z ktorých "jedna má oči stále zatvorené a druhá ich má dokorán". Práve táto veta je ďalšou, ktorá uvádza záujemcov o túto rozprávku do sveta dvoch nových kamarátok. Aj, keď som spočiatku nevenoval prílišnú pozornosť k zohnaniu knižky o ktorej som vedel prípadne dvd, ktoré k tejto priležitosti neskôr vyšli, asi po mesiaci ma dcérka zrazu prekvapila vetou: ,,Ocko, ja by som chcela chodiť so zatvorenými očami." V tej chvíli mi súvislosť ešte nedochádzala a preto som sa jej snažil vysvetliť, že keby nič nevidela všade by narážala a nevidela všetko pekné okolo nás. V tom momente vyhlásila: ,, Ale ja chcem byť ako Mimi, lebo ju mám veľmi rada"...všetko mi bolo jasné! Práve Mimi bolo slepé dievčatko, ktoré spoznalo svoju novú kamarátku, ktorá sa nasťahovala do domu, kde bývala. Hneď sa skamarátili a prežili spolu veľa dobrodružstiev. Ani chvíľu som neváhal a hneď ako to bolo možné som zabehol do kníhkupectva túto knižku kúpiť, aby som spolu s mojou dcérkou mohol objavovať svet nevidiacich detí.

A prečo to vštko vlastne píšem?

Nuž to, čo ma na celom totmto píbehu zasiahlo bol hrdina, teda vlastne hrdinka a najsprávnejšie je povedať dve hrdinky, ktoré sa stali pre moju dcérku vzorom kamarátstva a vzájomnej empatie voči sebe. V dobe, keď hrdinovia rozprávok sú často postavičky, ktoré nie len hrôzostrašne vyzerajú, ale aj sa tak mnohokrát  správajú a sú tým prvými vzormi pre naše deti, ktoré ako malé "opičky" opakujú ich správanie často bojové a násilné, tak v tejto zmesi brakových hrdinov moju dcérku upútalo nevidiace dievčatko! Chcem sa tým poďakovať všetkým, ktorý sa na novom Večerníčku podieľali, že dokázali perfektne zvládnuť nie len animáciu týchto postavičiek , ale hlavne nosnú tému celej tejto série krátkych príbehov. Verím, že tento príbeh zanechá nemelú stopu v krehkej detskej duši a v budúcnosti, keď bude potrebné oprieť sa o hodnoty aj v bežných životných situáciách, moja - už potom veľká slečna - sa dokáže správne rozhodovať a aj akokoľvek "hendikepovaných" ľudí dokáže brať rovnocenne a možno si medzi nimi nájde aj svojich kamarátov. Prosím Boha za tento dar...  :)

Predchádzajúci Ďalej